V 3. potulke sa dozviete, v čom Skinner zvíťazil nad Freudom, čo má spoločné s prvými psychológmi aj čím ho inšpiroval Pavlov. Ako vzniká podmienený reflex? Čo sú to programy žetónovej ekonomiky? Sú účinné odmeny aj tresty na upevnenie správania?
Skinnerov experimentálny prístup
V 2. potulke som rozprávala o Freudovi, ktorý je 3. najcitovanejším psychológom 20. storočia. Dnes Vám poviem o zlatom medailistovi, najcitovanejšom psychológovi 20. storočia, ktorým je Burrhus Frederic Skinner (Haggbloom et al., 2002). Skinner bol americký psychológ, ktorý žil v rokoch 1904-1990 (Plháková, 2006). Na rozdiel od Freuda, ktorý vychádzal zo svojej bohatej klinickej praxe, Skinner bol laboratórny experimentátor, čím nadviazal na historicky prvé psychologické experimenty (viac sa o nich môžete dozvedieť v 1. potulke psychológiou, v ktorej som rozprávala o psychofyzike). Pri zrode psychológie sa experimentátori zaoberali psychológiou zvierat, jedno z prvých psychologických diel má názov “Prednášky o duši človeka a zvierat” (Velichkovsky, 2019). Skinnerove dielo sa podobá na práce prvých psychológov vo vedeckosti aj v zameranosti na psychiku zvierat, lebo Skinner používal vo výskume myšky a holúbky (Plháková, 2019).
Inšpirácia Pavlovom
Aby sme pochopili Skinnerovu prácu, treba si ozrejmiť Pavlovove dielo, z ktorého Skinner výdatne čerpal a dokonca mu dal prednosť pred literatúrou, ktorú pôvodne študoval (Sheehy, 2005). Skinner (1976 in: Sheehy, 2005, s. 183) zmenu profesijného záujmu komentoval nasledovne: „Spisovateľ dokáže vyportrétovať správanie človeka, ale nerozumie mu. Zostávam verný ľudskému správaniu, ale literárne metódy ma sklamali, preto som sa obrátil na vedecké (Skinner, 1983 in: Bucková, 1999, s. 41).“ V súvislosti s inšpiráciou Pavlova spomína Skinner (1976 in: Sheehy, 2005, s. 183) riešenie dilemy podľa Wellsa: „Keby sa na jednej strane móla topil Shaw a na druhej Pavlov a mal by som len jedno záchranné koleso, komu by som ho hodil? … Wellsove rozhodnutie hodiť koleso Pavlovovi ma utvrdilo v tom, aby som opustil literatúru a venoval sa behaviorálnej vede.”
Čím bol Pavlov tak inšpiratívny pre Skinnera?
Ivan Petrovič Pavlov bol ruský fyziológ, ktorý tiež používal na svoje experimenty zvieratá, v jeho prípade to boli psíkovia. V r. 1904 získal Nobelovu cenu za prácu o mechanizmoch tráviaceho ústrojenstva (Sheehy, 2005). Pavlovove laboratórium, v ktorom sa prevádzali slávne pokusy vedúce okrem úspechu vo fyziológii tiež k úspechu v psychológii, malo prezývku „veža ticha“. Príčiny boli dve: zvukotesná konštrukcia laboratória a mĺkve správanie výskumníkov. Práve tu sa realizoval jeden z najväčších objavov v psychológii učenia, hoci pôvodne nebol neplánovaný (Bucková, 1999). Pavlov sa vo svojej práci totiž primárne sústredil na mechanizmy sekrécie žliaz tráviacej sústavy. Práve keď bol najviac zaujatý svojou prácou, prečítal si stať dvoch britských fyziológov Williama Baylissa a Ernesta Starlinga ohľadom teoretického opísania možného fungovania podmieneného reflexu. Zabil dve muchy jednou ranou – použil psíkov nielen na výskum tráviacej sústavy, za ktorú dostal spomínanú Nobelovu cenu za fyziológiu, ale aj na psychologický výskum učenia (Sheehy, 2005). Vedecky overil podmienený reflex, ktorý sa zakladá na spustení správania tzv. spúšťačmi.
Nepodmienený a podmienený reflex
Najskôr treba porozumieť nepodmienenému reflexu, ktorý Pavlov vysvetľuje ako automatický vrodený vzťah medzi podnetom a reakciou na podnet. Príkladom nepodmienených reflexov, ktoré sú rovnaké u malého dieťatka aj u staršieho človeka, je slinenie ako nepodmienená reakcia na potravu, potenie ako nepodmienená reakcia na vysokú teplotu alebo kýchnutie ako nepodmienená reakcia na pošteklenie v nose. Podmienený reflex overil Pavlov, keď spolu s potravou servíroval psíkovi aj zvuk zvončeka (tak, že najskôr počul zvuk zvončeka, až potom dostal potravu, čo sa zopakovalo dostatočný počet ráz), čím vypestoval u psíka podmienenú reakciu slinenia na zvuk zvončeka (Bucková, 1999). Aplikované na nás ľudí, ak si dostatočný počet ráz otvoríme čipsy k filmu, alebo ak si v kine vždy pred premietaním kúpime občerstvenie, asociáciou potravy a filmu si vypestujeme podmienený reflex slinenia pri sledovaní filmu. No a keď začneme sliniť, je ťažké nedať si k filmu pochutinky.
Vyhasínanie
Dobrá správa je, že existuje proces vyhasínania. Ak dostatočný počet ráz psíkovi iba zazvoníme zvončekom, ale nepodáme mu potravu, najskôr bude sliniť, postupne však bude sliniť menej a menej až napokon podmienená reakcia slinenia na zvonček vyhasne. Ak odoláme pochutinkám, aj našich sliniek pri filme bude stále menej, až sa nakoniec nevylúčia vôbec. Pavlovova teória sa nazýva klasické podmieňovanie a aplikuje sa pri liečbe fóbií (Hill, 2004), ktoré vznikajú podmieňovaním strachu a negatívnej skúsenosti, napr. zo zubára (Bucková, 1999).
Spúšťače a posilňovače správania
Všeobecne možno povedať, že behaviorizmus sa zameriava na faktory, ktoré spúšťajú určité správanie (tzv. spúšťače = antecendenty) a na faktory, ktoré určité správanie udržujú (tzv. posilňovače = následky). Kým Pavlov skúmal spúšťače reprezentované potravou a zvončekom v experimente so slinením psíkov, Skinner sa zameral na posilňovače správania (Možný, Praško, 1999). Skinnerova teória sa nazýva operačné podmieňovanie a posilňovače správania sú odmena a trest, čo skúmal u myšiek v bludisku.
Odmeny a tresty
Predstavte si myšku, ktorú vloží experimentátor do bludiska a má nájsť z neho východ. Myšky bez odmien a trestov nemali dostatočnú motiváciu prejsť bludiskom rýchlo a presne, skôr v ňom dlho blúdili než hľadali cieľ. Avšak ak bolo správanie myšiek upevnené odmenou a do bludiska dostali kúsky syra na cestu vedúcu k cieľu, ich čas sa zrýchlil. Podobne ak dostali trest vo forme elektrošoku, prešli bludiskom rýchlejšie. Vyhasínanie funguje pri operačnom podmieňovaní tak, že ak myšky dostatočne veľa ráz nedostali odmenu ani trest, ich hľadanie cieľa sa spomalilo a opäť blúdili v chodbách bludiska. U ľudí možno posilnením vytvarovať žiaduce správanie a pretvoriť správanie nežiaduce. Na tomto základe stojí technika žetónovej ekonomiky, kedy ľudia dostávajú za žiaduce správanie žetóny, ktoré môžu vymeniť za odmeny. Zistilo sa, že v psychiatrických liečebniach sa formou žetónovej ekonomiky zvýšilo efektívne správanie pacientov, napr. ak pacient umýval 10 minút riad, dostal 6 žetónov a mohol vymeniť 3 žetóny za pozeranie televíznej relácie (Hill, 2004). Pacienti v behaviorálnom programe venovali nácviku sociálnych a komunikačných zručností až 85 % svojho času (Bucková, 1999). Kritikou je, že môže vzniknúť závislosť na žetónoch. Pacienti sa môžu začať správať príliš ekonomicky s tým, že budú prejavovať žiaduce správanie, iba ak zaň dostanú žetóny. Vyzerá byť problematické preniesť žiaduce správanie mimo múry psychiatrie, do reálneho života (Hill, 2004). Podobne môže byť ťažké preniesť výchovu založenú na odmenách a trestoch za múry domova.
Aplikácia operačného podmieňovania
Prínosom Skinnerovej teórie však zostáva, že odmena a trest reálne zvyšujú správanie. Hurlocková v experimente zistila pozitívny vplyv odmeny aj trestu na školský výkon v matematike. V skupine, ktorú pochválila, stúpol výkon najskôr o 50%, pri opakovanej pochvale až o 79%. V skupine, ktorú pokarhala, výkon najskôr stúpol, ale pri opakovanom pokarhaní už ďalej nestúpal. A v ktorej skupine bol najslabší výkon? V skupine, ktorú nepochválila, ani nepokarhala. Odmena aj trest motivujú, ale dlhodobo má väčší vplyv odmena (Ďurič, 1965). Operačné podmieňovanie sa aplikuje do výchovy pri tvarovaní správania ako upratovanie hračiek (Bucková, 1999) aj do pracovnej oblasti kde je plat forma odmeny.
Skinner aj Pavlov uplatnili vedecký laboratórny prístup k psychológii učenia. Rozdiel je, že Pavlov sa zameral na spúšťače a Skinner na posilňovače správania. Skinner sa neskôr predsa vrátil k beletrii, ktorú kvôli Pavlovovi opustil – v románe Walden two opísal utopickú spoločnosť založenú na odmeňovaní (Skinner, 1970 in: Plháková, 2006). Prajem Vám veľa odmien za dobre odvedenú prácu a nabudúce Vás pozývam vypočuť/prečítať si 4. potulku o zakladateľovi humanistickej psychoterapie Rogersovi.
Dovtedy Vám prajem oduševnené chvíle!
Bibliografia
Bucková, M. 1999. Behaviorálna modifikácia: teória a prax. Nitra : Pedagogická fakulta UKF. 248 s. ISBN 80-8050-225-0.
Ďurič, L. 1965. Práceschopnosť žiakov vo vyučovacom procese. Bratislava : SPN. 312 s. ISBN53634-PG-01.
Haggbloom, S.J.; et al. 2002. The 100 Most Eminent Psychologists of the 20th Century. Review of General Psychology 6 (2). s. 139–152.
Hill, G. 2004. Moderní psychologie. Praha : Portál. 282 s. ISBN 80-7178-641-1.
Možný, P., Praško, J. 1999. Kognitivně-behaviorální terapie: Úvod do terapie a praxe. Praha : Triton. 304 s. ISBN 80-7254-038-6.
Plháková, A. 2006. Dějiny psychologie. Praha : Grada. 328 s. ISBN 80-247-0871-X.
Sheehy, N. 2005. Encyklopedie nejvýznamnějších psychologů. Brno : Barristel & Principal. 238 s. ISBN 80-86598-82-9.
Skinner, B.F. 1970. Walden Two. New York : Macmillan. In: Plháková, A. 2006. Dějiny psychologie. Praha : Grada. 328 s. ISBN 80-247-0871-X.
Skinner, B.F. 1976. Particulars of my life. New York : Knopf. In: Sheehy, N. 2005. Encyklopedie nejvýznamnějších psychologů. Brno : Barrister & Principal. 238 s. ISBN 80-86598-82-9.
Skinner, B.F. 1983. A mater of consequences. New York : Knopf. In: Bucková, M. 1999. Behaviorálna modifikácia: teória a prax. Nitra : PF UKF. 248 s. ISBN 80-8050-225-0.Velichkovsky, B.M. 2019. Wilhelm Wundt – zakladateľ experimentálnej a kultúrnej psychológie. Dostupné na: https://infocom-m.ru/sk/dom-s-nulya/vundt-yavlyaetsya-pervym-kto-sozdal-vilgelm-vundt-osnovopolozhnik.html (citované 4.1. 2021)