V 10. potulke nám psychológ Peter Kusý vysvetlí, na čo sa zameriava hudobná psychológia a či ovplyvňuje naša nálada výber hudby akú si pustíme. Existuje pieseň samovrahov? Čo je to Beethovenov efekt? Odkedy je vhodné, aby dieťa navštevovalo hudobný krúžok? Aké schopnosti rozvíja hra na hudobný nástroj?
Ahoj Peťo, vítam Ťa na potulkách psychológiou. Veľmi sa teším, že si prijal pozvanie stať sa historicky prvým hosťom potuliek 🙂 Vysvetlíš nám, na čo sa zameriava hudobná psychológia ako vedný odbor?
Je zaujímavé, že označenie „hudobná psychológia“ (skôr v nemeckej literatúre), resp. „psychológia hudby“ (skôr anglická literatúra) nie je jednoznačné. A jednoznačné nie je ani jej vymedzenie, keďže ide o hraničnú disciplínu niekde na pomedzí muzikológie (hudobnej vedy) a psychológie (Sedlák, 1990; Sedlák & Váňová, 2013). A navyše stále chýba presne zadefinovaný predmet vedy, keďže sa stretávame s pomerne veľkým záberom a širokým poňatím toho, čo všetko je často predmetom hudobne-psychologických výskumov. Takže na čo všetko sa zameriava, je pomerne široko postavená otázka. Dalo by sa na ňu odpovedať, že sa zameriava na špecifické procesy, ktorých spúšťačom a obsahom je hudba. Skúma tak podmienenosť všetkých hudobných javov zákonitosťami ľudskej psychiky (Poledňák, 1973).
Čím je hudba dôležitá z psychologického hľadiska? Lebo dôležitá určite je, keďže Gardner vyčlenil dokonca hudobnú inteligenciu rovnocennú ako IQ.
Áno, Howard Gardner v rámci svojej teórie mnohonásobnej inteligencie vymedzil okrem iných typov (ako napr. verbálna/jazyková, priestorová, telesne-pohybová a iné), aj tzv. hudobnú inteligenciu. A prečo je hudba dôležitá? Je stará, ako ľudstvo samé, tzn. človek je jej tvorcom, realizátorom a aj konzumentom. Navyše muzikoterapia, ako aplikovaná disciplína, ktorá je charakteristická práve tým, že využíva hudbu s terapeutickým účelom, je sama o sebe dôkazom dôležitosti hudby (a vo veľkej miere práve z psychologického hľadiska). Vôbec hudba sa používa v rôznych oblastiach v rámci pomáhajúcich profesií (od výchovy a vzdelávania, cez sociálne služby, zdravotníctvo a ďalšie), takže v sebe nesie veľký potenciál a systematická práca s hudbou môže byť veľmi a prospešná.
Ovplyvňuje náš psychický stav nálady výber hudby, ktorú si pustíme?
Postupne sa objavuje čoraz viac autorov, ktorí sa touto problematikou zaoberajú. Jednou z najcitovanejších je napr. fínska autorka Suvi Saarikallio z univerzity v Jyväskyle, čo je jedno z popredných pracovísk venujúcich sa výskumným témam z oblasti hudobnej psychológie. Saarikallio (2012) okrem iného zistila, že veľké množstvo ľudí počúva hudbu za účelom regulácie nálady. Tzn. existujú rôzne typy poslucháčov, ktorí účelovo využívajú hudbu na to, aby svoju náladu pozmenili – napr. zabavili sa, rozveselili a potešili; oživili nudný, všedný deň; odvrátili od nepríjemných myšlienok a emócií; našli v hudbe určitú útechu, zadosťučinenie a pod. Takže odpoveďou na tvoju otázku môže byť veľmi zjednodušujúce áno, výber hudby môže byť účelový a počúvanie hudby tak môže pomôcť zmeniť aktuálnu náladu.
Raz som Ťa počula na konferencii Ďuričove dni na Trnavskej univerzite prednášať o hudobnej psychológii, zaujal ma pojem pieseň samovrahov. Vysvetlíš nám, o čo ide?
Fenomén „pieseň samovrahov“ sa najčastejšie spája konkrétne so skladbou Smutná nedeľa (Gloomy Sunday), ktorej autorom je maďarský autor Resző Seresse. Ide opäť skôr o senzáciu, ktorá bola hlavne mediálne často skloňovaná, než o vedecky podložený fenomén. Mnoho autorov spájalo s touto skladbou niekoľko dokonaných samovražedných pokusov v Maďarsku, čo však zvyčajne bolo nedostatočne podložené relevantnými dôkazmi. Samotný autor údajne trpel ťažkými depresiami (a rovnako ukončil svoj život samovraždou), čo sa zrejme podpísalo aj pod určitý depresívny, pochmúrny a skutočne veľmi melancholický náboj, ktorý v sebe táto skladba nesie. To, čo si z toho možno odniesť je fakt, že hudba má skutočne veľmi expresívny potenciál, nesie v sebe určitý emočný, ale tiež interpersonálny náboj, tzn. konkrétne emócie, prípadne vzorce správania, ktoré nám ponúka a provokuje v nás, môžu ovplyvniť naše aktuálne prežívanie a ladenie. Ak zažívam skutočne ťažkú depresiu a rozmýšľam o samovražde, tak spúšťačom, podnetom, ktorý ma k tomuto činu doženie môže byť čokoľvek negatívne. To ale neznamená, že môžeme takéto niečo dávať za vinu hudbe, ktorú počúvam.
Môže hudba upokojiť alebo naopak rozhnevať človeka?
Čiastočne môžeme na túto otázku odpovedať aj výskumom autorky Saarikallio vyššie, tzn. do istej miery áno, ak hudbou účelovo regulujeme svoju náladu. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, či sa s akýmsi emočným nábojom – emóciami, ktoré zhodne v hudbe vnímame, identifikujeme – stotožníme alebo ich naopak odmietame a teda vyvolávajú skôr iné emocionálne odozvy v našom prežívaní. Napr. v muzikoterapii, čo je systematické, cielené používanie (nielen) hudby a hudobných prostriedkov za terapeutickým účelom, sa zámerne pracuje s tzv. aktivizujúcou, dynamizujúcou hudbou a metódami, resp. na druhej strane s relaxatívnou, skôr „pasivizujúcou“ hudbou a metódami, ktoré majú potenciál podporiť určité uvoľnenie, relaxovaný stav, upokojenie a „stíšenie“ poslucháča.
Má význam rozvíjať hudobné schopnosti dieťaťa počas tehotenstva? Mám na mysli tzv. Beethovenov efekt, keď sa zistil vzťah počúvania vážnej hudby v tehotenstve s neskorším IQ dieťaťa.
Trochu by som odbočil a odpoviem možno v širšom kontexte. V r. 1993 Rauscher spoločne s kolegami publikovali štúdiu v prestížnom časopise Nature, kde sa zamerali na vplyv počúvania Mozartovej hudby na výkon v inteligenčnom teste. Ukázalo sa, že v experimentálnej skupine študentov skutočne po 10 minútach dosahovali vyššie skóre v inteligenčných testoch ako tí, ktorí túto hudbu nepočúvali. A jedno z najsenzačnejších a laicky najčastejšie skloňovaných vedeckých zistení z oblasti hudobnej psychológie bolo na svete – Mozartov efekt. Po ňom nasledovalo množstvo ďalších autorov, ktorí sa snažili overiť pozitívny vplyv Mozartovej, ale tiež napr. Vivaldiho, Beethovenovej, Schubertovej, Bachovej hudby na rôzne psychické procesy (Powel, 2018). Bolo by to veľmi jednoduché, ak by skutočne stačilo počúvať určitý typ hudby a zvyšovali by sme tým zaručenie niektoré naše kognitívne schopnosti. Paradoxom však je, že jediné relevantné, čo tento výskum priniesol je „staré známe“ potvrdenie toho, že pokiaľ sa cítime príjemne, zažívame niečo pozitívne, príjemné, tak sa pozitívne zvyšuje aj náš výkon. To isté platí aj pri počúvaní hudby počas tehotenstva. Pokiaľ je to niečo, čo matka rada počúva, vyvoláva to v nej pozitívne pocity, emócie, zlepší jej to náladu, cíti sa pri tom príjemne, navyše to nie je príliš hlasné, neprimerane rušivé, malo by to pozitívne vplývať na vývin „prenatálneho dieťaťa“. To, čo však odporúča zhodne veľké množstvo odborníkov je spev matky svojmu dieťaťu – a to už počas tehotenstva. Akákoľvek reprodukovaná hudba, nech má potenciál pozitívne ovplyvniť vo veľkej miere čokoľvek, nikdy nemôže prekonať silu a váhu matkinho hlasu, ktorý „prenatálne dieťa“ vníma a rozlišuje ako jeden z prvých zvukov vôbec.
Ako rozvíjať hudbu u dieťaťa v 3 rokoch? Je to iné ako trebárs u 7- ročného školáka?
Samozrejme, všetko je to vývinovo podmienené, tzn. 3 ročné dieťa je vývinovo úplne inak uspôsobené ako 7-ročné, má iné potreby, vývinové úlohy a aj hudobný vývin sa vekom mení a diferencuje. Začať pestovať pozitívny vzťah k hudbe vo všeobecnosti možno však oveľa skôr ako v 3 rokoch. U predškoláka od 3. rokov sa postupne zjemňuje motorika, zdokonaľuje a synchronizuje pohyb horných a dolných končatín, čím sa mu rozširuje diapazón možností na tvorbu nových zvukov. Hudba je pre neho stále hrou a má najmä exploratívny a motivačný charakter. Biologické zrenie a výchovné pôsobenie rozvíja sluchový analyzátor, zvlášť jeho výškové diferenciačné schopnosti (od 6 rokov vzrastá dvojnásobne). Zároveň sa anatomicky dotvára aj hlasový orgán a jemné svalstvo hlasiviek silnie. Kreovanie tónov sa automatizuje, čo zdokonaľuje spevácke schopnosti predškoláka, ale tiež pomáha sústredenejšie počúvať a chápať vokálny a inštrumentálny prejav (Sedlák & Váňová, 2013). U detí v predškolskom, ale aj mladšom školskom veku hudba zohráva veľmi dôležitú úlohu ako komunikačný prostriedok. Ich verbálny prejav a slovná zásoba im ešte neumožňuje plne vyjadriť čo cítia, prežívajú a práve prostredníctvom hudby to častokrát veľmi prirodzene dokážu. Pri hudbe sa dieťa rado zapája do rôznych pohybových a tanečných aktivít veľmi spontánne. Má prirodzenú radosť zo zvuku a chce sa s tónmi a so všetkým čo z nich robí peknú melódiu a pieseň hrať. Chce si tóny sluchom aj zrakom „ohmatať“, spieva ich, hrá, načúva im a teší sa z nich. Tým všetkým dieťa aktívne prejavuje svoju prirodzenú hudobnú fantáziu, predstavivosť a spontaneitu. A môžem len súhlasiť so Sedlákom a Váňovou (2013), ktorí s ohľadom na anatomický a psychofyziologický vývin dieťaťa v predškolskom veku uvádzajú, že ide o jednu z najdôležitejších etáp (hudobného) vývinu, ktorá pokiaľ je zanedbaná, môže ovplyvniť negatívne celkový vzťah dieťaťa k hudbe a možnosti pre nasledovný úspešný rozvoj v školskom veku.
Odkedy považuješ za vhodné, aby dieťa navštevovalo hudobný krúžok?
Ako už zaznelo vyššie, kľúčové je už obdobie predškolského veku z pohľadu hudobného vývinu, avšak začať formovať u dieťaťa pozitívny vzťah k hudbe, resp. Určité hudobno-rytmické a pohybové návyky možno oveľa skôr. Aj v súčasnosti existuje viacero kurzov pre rodičov s deťmi, resp. pre deti samotné a to už od 1,5 roka. Už v tomto veku možno dieťa zoznámiť s jednoduchými rytmickými štruktúrami, melódiami, cez hru a jednoduché aktivity ho „vtiahnuť“ do sveta hudby, podporiť ho v prirodzenej explorácii v prostredí, do ktorého zvuky, tóny a hudba neodmysliteľne patria.
Aké iné schopnosti, okrem hudobných, rozvíja hra na hudobný nástroj?
Existuje opäť veľké množstvo výskumov, ktoré hovoria o rôznych iných schopnostiach a kvalitách, ktoré hra na hudobný nástroj, resp. aktívna hudobná činnosť (čiže napr. aj spev) rozvíja a podporuje. Spomeniem len jeden výskum, ktorý som realizoval v minulosti. Skúmal som, či a v čom sa líši tvorivosť u študentov hudby a tých, čo nie sú hudobne aktívni. Jedno zo zistení potvrdilo, že hudobníci sú skutočne trochu inak tvoriví, ako nehudobníci. Ich výtvory sa ukázali ako podnetnejšie, originálnejšie, nápaditejšie, avšak neprodukovali až tak veľa nápadov ako hudobníci. Akoby u nich kvalita prevyšovala kvantitu. Samozrejme nedá sa na základe toho povedať, že by automaticky hra na hudobný nástroj zvyšovala tvorivé schopnosti, ale možno súhlasiť s tým, že aktívna hudobná činnosť prispieva k rozvoju rôznych nehudobných schopností – vrátane tvorivosti. Skúsme si len uvedomiť, čo všetko vlastne potrebujem rozvíjať, aby som sa (na)učil hrať na nejaký hudobný nástroj (od sebadisciplíny, vôľových vlastností, cieľavedomosti, motivácie, cez trpezlivosť, vytrvalosť, až po senzomotorickú koordináciu a jemnú motoriku a pod.).
Vo svojej terapeutickej praxi využívaš hudbu ako metódu psychologickej práce. Povieš nám, u akých klientov a v čom im hudba pomohla?
To je ťažká otázka, je to vždy veľmi individuálne. Treba odlišovať, či napr. pracujem skupinovo alebo individuálne. Taktiež, či využívam niektoré techniky muzikoterapie a muzikofiletiky len ako súčasť terapeutickej práce s klientom alebo je to prevažne o práci s muzikoterapeutickými a muzikofiletickými technikami – tzn. je jasne stanovený muzikoterapeutický/muzikofiletický cieľ. Najčastejšie však využívam prácu s hudbou najmä pri detských klientoch, kde sa mi hudba osvedčila ako určitý komunikačný kanál, expresia, cez ktorú sa dieťa môže spontánne vyjadriť, prejaviť, komunikovať na neverbálnej úrovni. Okrem toho sa vždy snažím zmapovať si tzv. hudobno-biografickú anamnézu klienta, tzn. jeho história hudobných skúseností, zážitkov, vzťah k hudbe, spôsob (po)užívania hudby, hudobný vkus, vzdelanie, hudobné aktivity a pod. A ak sa pýtaš na konkrétne prípady z praxe, tak mi napr. napadne trojica súrodencov vo veku 5 r., 7 r. A 8 r., ktorým náhle zomrela stará mama a my sme spoločne cez hry na ľahko ovládateľné hudobné nástroje (rôzne rolové hry, hudobné dialógy, improvizačné techniky a pod.) spracovávali tento zážitok a postupne sa podarilo pomôcť „odsmútiť“ stratu blízkej osoby. V inom prípade sme podobným spôsobom u 5 a 7 ročných bratov spracovávali stratu 2 ročného mladšieho súrodenca. Podarilo sa dokonca cez riadenú abreakciu, kedy jeden z nich pritom ako hral „svojmu bračekovi do nebíčka“ (jeho slovami) skoro roztrhal struny na gitare. Hudba tak pomohla uvoľniť množstvo nahromadeného vnútorného napätia, čo pomohlo v procese smútenia posunúť sa k ďalším dôležitým fázam.
V každej potulke sa nachádza hudobná skladba – uvoľnená a veselá zvučka, za ktorú vďačím šikovnému hudobníkovi Andrejovi Pleštinskému. Hodí sa podľa Teba k potulkám?
Myslím, že na túto otázku si môže odpovedať každý poslucháč zvlášť. Ak vo mne vyvoláva podobné emócie, pocity, resp. asociácie a predstavy, ako samotný podcast, tak potom to môže u mňa podporiť celkový zážitok z každej epizódy, dotvoriť atmosféru, príjemne umocniť niektoré myšlienky, zamyslenia, resp. otázky, ktoré vo mne potulky môžu vyvolávať. Môže to však byť aj naopak, že bude pôsobiť kontrastne, hudba vo mne vyvolá iné pocity a emócie, ako samotné epizódy a celkový podcast. Aj takáto ambivalencia však môže byť určitým vzrušením, ktoré ma ako poslucháča pritiahne a zaujme – samozrejme vo veľkej miere to beží podvedome.
Veľmi pekne ďakujem Peťovi za jeho čas a za podnetný rozhovor. Verím, že aj poslucháči/čitatelia sa cítia obohatení ako ja. Nabudúce sa môžete tešiť na 11. potulku o (zrejme) nesmrteľnej ľudskej vlastnosti – o hlúposti.
Zatiaľ sa majte dobre a majte oduševnené chvíle!
Viac o Peťovej práci nájdete na jeho webe psychoptimal.eu.