Psychológia a literatúra | ROZHOVOR

V 20. potulke sa v rozhovore s psychologičkou a autorkou poviedok Janou Turzákovou dozviete, aké výskumy potvrdzujú pozitívny vplyv čítania na psychiku človeka, ako prispieva čítanie beletrie na rozvoj našej empatie a či pomáha čítanie a písanie príbehov v prevencii psychických porúch. Prečo je potrebné čítať si s deťmi? Ako deti ovplyvňujú rozprávky, ktoré čítali alebo počuli v detstve? Aký význam majú príbehy v psychologickej práci s dospelým človekom?

Ahoj Janka, vítam Ťa na Potulkách psychológiou.Veľmi sa teším, že si prijala pozvanie nahrať tento rozhovor. Spýtam sa hneď na úvod všeobecne, prečo je literatúra dôležitá z psychologického hľadiska?

Tak ako každé umenie obohacuje náš život, tak samozrejme aj literatúra je dôležitou súčasťou života mnohých z nás. A teda nemohla zostať ani mimo záujmu psychológie samozrejme. Tých tém je viac. Existujú rôzne podoby vzťahu medzi psychológiou a literatúrou. Jednak čítanie kníh môže byť nástrojom na podporu duševného zdravia, na rozvíjanie našich kognitívnych schopností. Knihy tvoria dôležitý prvok v rozvoji dieťaťa. A jedinečný význam rozprávok ako prvých príbehov, ktoré nás formujú, pretrváva aj do dospelosti v podobe príbehov, ktoré formujú aj náš dospelý život. A pracuje sa s nimi napríklad v naratívnej psychoterapii, kedy príbeh sa stáva nástrojom uzdravovania.

Knihy a duševné zdravie

Dokazujú vedecké štúdie pozitívny vplyv čítania na psychiku človeka?

Áno. Čítanie, odjakživa sme tak nejako intuitívne cítili, že prospieva človeku a aj štúdie to potvrdzujú. Podporuje posilňovanie mozgu, budovanie slovnej zásoby a pôsobí ako prevencia zhoršovania kognitívneho výkonu.

Výskumy ukázali, že počas čítania sa aktivuje množstvo nervových okruhov. Čítanie podporuje tvorbu neuronálnych prepojení a tie zlepšujú celkové fungovanie mozgu. To znamená, že keď musíme zapojiť pozornosť a sledovať slová, zlepšujú sa aj naše pamäťové schopnosti. Takisto čítanie prispieva k budovaniu slovnej zásoby. Vieme, že vďaka tomu máme lepšie komunikačné, konverzačné zručnosti a od toho sa odvíja výkon v škole a neskôr v práci. No a niektoré štúdie dokonca naznačujú, že čítanie by mohlo byť prevenciou zhoršovania kognitívneho výkonu. U seniorov, ktorí pravidelne denne čítajú, zaznamenali výskumníci dobré kognitívne schopnosti napriek veku. Teda tieto výskumy naznačujú, že čítanie môže byť ak prevenciou mnohých symptómov demencie.

Knihy a medziľudské vzťahy

Rozvíja čítanie aj našu empatiu vcítením sa do literárnych postáv?

Áno, to si úplne presne pomenovala. Tí z nás, ktorí majú záujem o lepšie medziľudské vzťahy, by určite mali túto silnú stránku čítania kníh poznať. Tým, že čítame beletriu, teda príbehy o prežívaní nejakých postáv, ktoré sú obzvlášť v dobrých knihách veľmi dobre do hĺbky vykreslené, umožňuje nám to lepšie rozumieť pocitom, túžbam, presvedčeniam iných. To psychológovia súhrnne nazývajú „teória mysle“. Je to nejaký súbor zručností, ktoré sú kľúčové na to, aby sme si mohli budovať a udržiavať medziľudské vzťahy. Keď čítame knihu, vstupujeme totiž obrazne akoby do topánok niekoho iného, takže sme nútení situáciu a iných ľudí z inej perspektívy. A to môže práve prospievať k rozvoju našej vlastnej empatie.

Pomáha čítanie v prevencii psychických porúch?

Áno. Pre toto tvrdenie znovu existuje niekoľko výskumných dokladov:

Zmierňovanie stresu. Napríklad jedna štúdia z roku 2009 naznačuje, že už 30 minút čítania denne má potenciál znižovať  krvný tlak, tep a takisto pocity duševnej nepohody. Totiž, vďaka knihám môžeme zažívať rôzne dobrodružstvá, cestujeme po svete, osudovo sa zamilujeme, a to všetko z pohodlia gauča, so šálkou čajú v ruke. Takže tento útek do sveta predstavivosti je vlastne taká bezpečná a zdravá cestou, ako sa odpútať od ťažkostí a starostí, ktoré v každodennom živote stretávajú každého z nás.  

Zlepšovanie spánku. Rovnako tí, ktorí trpia nespavosťou, určite dajú za pravdu, že keď sa človek zobudí po takej prebdenej noci, veľmi ťažko sa mu funguje. Spánok je úplne kľúčový pre celkové zdravie. A o čo dôležitejší je, o to ťažšie niekedy môže byť zaspávanie. Myseľ sa nám potuluje po všetkých možných kútoch, srdce búši, cítime sa čerství, nie a nie zaspať a čím viac pozeráme na hodiny, tým sme nervóznejší. A práve vtedy je najlepším riešením zobrať do ruky knihu. Príbeh nám umožní sa zrelaxovať, uvoľniť. Ale platí tu, že by sme mali mať na nočnom stolíku nejakú starú dobrú klasickú papierovú knižku. Žiadne tablety a čítačky, pretože je to super, že sa do malej mašinky vojde veľa knižiek, ale umelé svetlo, ktoré z nich vyžaruje, mozog práveže nabudí a nepripraví na spánok, práve naopak. takže určite pre nespavcov odporúčam mať na nočnom stolíku nejakú knihu, jasné, že nie horory, ale niečo relaxačné.

Zmierňovanie úzkostí a depresie. No a takisto by čítanie podľa niektorých výskumných zistení mohlo pomáhať ľuďom, ktorí trpia úzkosťami a depresiami. Ľudia, ktorí majú duševné ťažkosti, sa môžu často cítiť izolovaní. A práve čítanie ponúka možnosť na chvíľu uniknúť realite, zahĺbiť sa do prežívania postáv. Aj naše postavy v knihách zrejme prežívajú ťažké situácie, rôzne emócie, s ktorými si nevedia rady. A to neraz môže osvetliť naše vlastné túžby, problémy. A každý z nás si zaslúži na chvíľu tie ťaživé starosti, spomienky na minulosť a obavy z budúcnosti zasunúť do úzadia a dovoliť si pri čítaní knižky byť prítomný tu a teraz.

No a ešte takou samostatnou kapitolou pri duševnom zdraví sú svojpomocné knižky, svojpomocné príručky, ktoré môžu ponúkať návody, ako si poradiť s rôznymi duševnými ťažkosťami. Nie je to zrejme samostatná dostatočná terapia pre každého, ale ako súčasť s iným typom liečby, či už medikamentóznej alebo psychoterapie, môže byť čítanie knižiek tiež povzbudením. Nedávno napríklad vyšla na Slovensku knižka od Johna Moea. Autor sám trpí depresiou a nahráva podcasty s ostatnými ľuďmi, rôznymi aj mediálne známymi umelcami, ktorých táto choroba tiež trápi. Svoje skúsenosti, poznanie a mnoho múdrych poznatkov zhrnul práve v tejto knižke.

Takže so svojou depresiou akoby bojoval práve tým, že nahrával podcasty so známymi ľuďmi, a potom to spísal v knihe.

Áno a práve zdieľanie príbehov pomáha aj mnohým ľuďom, ktorí si to doma vypočujú, že nie sú so svojím problémom sami. To poznanie môže byť tiež svojím spôsobom liečivé. 

Tak to vyzerá, že čítanie je ozaj významné z viacerých hľadísk: zmierňuje stres, vravela si, že zlepšuje spánok, ak máme nejakú klasickú papierovú knižku na nočnom stolíku (mimo hororov, niečo pokojné na zaspávanie) . Zmierňuje úzkosť, depresiu, tak potom niektorí ľudia, ak si nenájdu cez deň čas na čítanie, že to dávajú do úzadia, že majú iné povinnosti, tak strádajú. Alebo si nenájdu pravidelne čas prečítať si knihu.

Áno, práve preto, že to môže byť veľmi lacný a efektívny spôsob ako bojovať so stresom, je dôležité, aby sme už napríklad aj detičky viedli k tomu, že knižka môže byť dobryým sponočníkom.

Čítanie s ďeťmi 

A prečo je potrebné tak konkrétne čítať si s deťmi?

Tie výhody sú podobné ako pri dospelých čitateľoch, takisto čítanie knižiek s deťmi vedie k zlepšeniu kognitívnych schopností. Malé deti ešte majú niekedy ťažkosti so sústredením, s počúvaním, s disciplínou, s pamäťou. A to všetko môže pomôcť rozvíjať práve to, že sedia s rodičom a počúvajú zaujímavý príbeh. Zlepšovanie kognitívnych a jazykových schopností sa potom odrazí aj na zlepšenom výkone v škole. Deti majú lepšiu slovnú zásbu, lepšie dokážu komunikovať a ono to následne sprostredkovane zvyšuje aj sebaúctu, pretože keď sa mi niekde darí, mám lepší sebaobraz. Lepšie sa tam cítim, môžem tam lepšie napredovať a viac toho získavať. Takisto čítanie rozvíja predstavivosť, fantáziu a podporuje napríklad aj zvedavosť. Vieme, že zvedavosť má vzťah s inteligenciou aj tvorivosťou. Kniha môže byť aj príležitosťou na spoznanie nových vecí, napríklad strašidelných vecí. Vieme, že mnohé rozprávky sú strašidelné. So strašidelnými vecami môžu byť spojené aj silné emócie a je fajn spoznať ich v bezpečnej situácii. Takisto sú knihy možnosťou spoznávať svet v bezpečnej situácii. Takisto sú knihy možnosťou spoznávať svet, svoju a iné kultúry a príležitosť viesť deti k tolerancii a takisto pomáhajú porozumieť príčinám, následkom, logickým dôsledkom činov. No a v neposlednom rade to, čím sa vyznačujú rozprávky najviac je rozdiel medzi dobrom a zlom. Takisto situácia, kedy si rodič s dieťaťom číta, predstavuje príležitosť podporiť vzťah. Môže to byť pekný, intímny rituál pred spaním alebo príležitosť upokojiť sa, zrelaxovať uprostred hektického dňa. A to je práve návyk, ktorý i deti môžu poniesť aj do dospelosti ako nástroj na prevenciu stresu. sú si to aj do dospelosti napr. ako nástroj na prevenciu stresu. Výhodou kníh je to, že môžeme vyhľadať knihu, ktorá dieťa zaujíma, ktorá napríklad zobrazuje každodenný život hrdinov v ich veku. Takže sa môžu deti v určitých situáciách, ktorými vývinovo prechádzajú, cítiť menej osamelo, Kniha im môže pomôcť prekonať obavy, alebo im ukázať, že je v poriadku prežívať rôzne emócie v spojitosti so situáciami, ktoré môžu riešiť: príchod nového súrodenca škôlka, škola… Ku všetkým týmto témam určite nájdeme pekné knihy. Takisto môže byť čítanie príležitosťou na rozhovor, niekedy počas dňa je ťažké nájsť si tú chvíľu, kedy sa s dieťaťom posadíme a porozprávame o tom, čo ho trápi. Práve prečítaný príbeh môže viesť k tomu, že nenápadne môže dieťa preskúmavať vlastné prežívanie na príbehu obľúbených hrdinov.

Tak opäť to vyzerá, že pre detičky je z viacerých dôvodov prospešné čítať si. A nielen explicitných dôvodov, ako že si zlepšia slovnú zásobu alebo že si rozvíjajú pamäť, ale potom si vravela o vzťahových dôvodoch. Napríklad že rozvíjajú vzťah s tým, kto im číta (s rodičom, učiteľom…). Taktiež že sa u nich rozvíja emočná inteligencia, že sami sebe viac porozumejú skrz prežívanie a vcítenie sa do hrdinov.  A ako deti oplvyvnia rozprávky, ktoré počuli alebo čítali v detstve?

Teraz budem trošku chváliť klasické staré rozprávky, na ktorých sme my všetci vyrástli. Sú to prvé kľúčové príbehy, ktoré v živote počujeme. A tým pádom môžu formovať aj náš pohľad na dobro a zlo, na hodnoty. Klasické rozprávky sa vyznačujú tým, že je tam väčšinou jasné čierno-biele rozdelenie dobra a zla. Nie je to samoúčelné, má to význam, že to deťom poskytuje istotu. Vedia, že aj keď hrdina prechádza problémami. stačí vytrvať. Problémy sa dajú riešiť, takže to bezpečné prostredie jasné rozdelenie dobra a zla vytvára priestor, aby deti zistili, že každému sa nám môžu stávať zlé veci, ale stačí odvaha a dobrota a môžeme ich prekonať. Tak ako v rozprávkach existujú macochy, zlé sestry, draci, čarodejnice, ale dá sa nad nimi zvíťaziť, aj v reálnom svete nie sú všetci ľudia vždy iba dobrí, ale s určitými vlastnosťami a schopnosťami dokážeme dôjsť k zdarnému koncu. Rozprávky, hoci sú časovo aj možno tematicky vzdialené nášmu modernému každodennému životu, predsa len znázorňujú rôzne univerzálne strachy, túžby a sny. Deti vedia samozrejme, že tieto príbehy nie sú reálne, ale niektoré z tých problémov a pocitov sú presne také ako v našich každodenných životoch. A vďaka tomu, že ich vidia jasne, oddelené v rozprávkovom príbehu, ich môžu bezpečne spoznávať. A potom takisto treba zdôrazniť, že v každej rozprávke sa dajú nájsť aj konkrétne posolstvá. Napríklad zoberme si rozprávku O škaredom káčatku. Myslím, že mnoho detí aj mnoho z nás dospelých zažilo niekedy pocit, že sme iní, že úplne nezapadáme do tej skupiny, v ktorej sme sa práve ocitli a ostatní nám ubližujú. Táto rozprávka prináša posolstvo, že je dôležité byť  empatický a milý na iných, aj keď sa líšia. Aj keď sa z káčatka stane labuť, zisťujeme, že nemožno súdiť iných len podľa zovňajška. Každý z nás v sebe ukrýva veľký potenciál a možno potrebuje len trochu času, aby ho objavil. A to je pekné posolstvo aj pre deti, ktoré možno v aktuálnej svojej životnej situácii majú pocit, že úplne nezapadajú. Ale môže to byť dôležité posolstvo aj pre tých, ktorí svojím správaním niekedy možno maskujú vlastnú chýbajúcu sebadôveru a možno nevedomky ubližujú iným. Podobným príkladom sú Cisárove nové šaty. Vieme, že tam v závere dieťa ako jediné z davu nájde odvahu povedať pravdu v situácii, keď iní to nechcú alebo nedokážu. To môže byť tiež pekné a dôležité posolstvo.

Príbehy v dospelosti – liečivý potenciál 

A aký význam majú príbehy v psychologickej práci s dospelým človekom?

Príbehy ako nás sprevádzajú v podobe rozprávok od detstva sú dôležité aj v dospelosti. Aj v dospelosti radi čítame knihy, pozeráme filmy a seriály, ktoré zobrazujú nejaký príbeh. Už prví ľudia pri ohni si rozprávali príbehy, vďaka nim sa mohli naučiť niečo o svete,  o iných, o sebe a cítiť sa menej osamelí. Príbehovosť sa využíva aj v psychoterapii v rôznych podobách. Dlhoročne overenými sú napríklad skupinové terapie alebo svojpomocné skupiny. Takou známou sú napríklad anonymní alkoholici, kde ľudia majú príležitosť v nehodnotiacom bezpečnom prostredí zdieľať svoje príbehy. Tá skúsenosť, že aj iní prechádzajú nejakým trápením, ale zvládli to a sú tu a dokážu o tom povedať, môže byť veľmi užitočná aj pre toho, kto hovorí, aj pre tých, ktorí počúvajú. Takéto skupiny napríklad pacientov s rovnakou diagnózou, môžu byť veľkou pomocou v procese liečby. Niekedy ľudia pre svoje ťažkosti nastúpia do psychoterapie, kde zistia, že keď majú o sebe hovoriť, že ten ich príbeh akosi nedrží pokope. Nedáva zmysel, nie je súvislý a práve s pomocou psychoterapeuta môžu skúšať objavovať posolstvá, ktoré si so sebou nesieme a tak akosi nevedomky s nimi ubližujeme.

Často náš život formujú naratívy, ktorými sa napríklad obviňujeme alebo sme voči sebe nespravodliví. To nám následne pokriví sebaobraz a to nám môže brániť robiť v živote dobré rozhodnutia. Niekedy tie príbehy, ktoré si nesieme, nie sú naše, ale preberáme ich od niekoho iného, napr. od rodiča, ktorý nás kritizoval a ponižoval. Stále nám kdesi v pozadí, čokoľvek budeme robiť, budú naskakovať formulácie ako za nič nestojím, nič nedokážem. Alebo naopak,  ak stále od rodičov počúvame, aké sme mali krásne idylické detstvo a sami to tak možno nevnímame, môžeme začať spochybňovať vlastné spomienky, vlastné prežívanie. Čo keď som len ja nejaká citlivka a detstvo bolo skutočne ideálne? Alebo čo ak nebolo? Môžem dôverovať svojmu vlastnému úsudku? Nie je chyba vo mne? Príbehy sú dôležité.

Niektorí teoretici hovoria, že príbehom, ktorí o sebe hovoríme, vlastne vytvárame svoju identitu, to, kto sme. Prepájame to, čo sa nám stalo, ako sme to prežívali, aký to má zmysel. Príbehy takisto hovoria o tom, ako chápeme svoju minulosť, čo očakávame od budúcnosti. Takže súčasťou naratívnej terapie je napríklad prerozprávať príbeh tak, aby bol náš, naozaj náš. Aby bol autentický, lepšie odrážal naše prežívanie. Treba preskúmať rôzne presvedčenia, ktoré nás životom sprevádzajú. Zistíme, že sme ich brali za vlastné, ale vlastne neboli naše. Neboli o nás a s triškou empatie voči svojmu dávnemu ja aj voči svojmu súčasnému ja sa vieme dopracovať k užitočnejším presvedčeniam, užitočnejším naratívom, ktoré nás môžu ďalej sprevádzať. Niektoré výskumy (Robert Karen a Daniel Siegel) dokonca naznačujú, že   vlastný súdržný príbeh, taký, ktorý drží pokope, má zmysel, sme s ním stotožnení, rozumieme tomu, čo nás ovplyvnilo, ako a prečo, je dôležitý, keď sú ľudia rodičmi. súdržnosť príbehu našich rodičmi. Pretože umožňuje deti, naše deti naučiť veľa o vzťahoch a umožňuje im vnímať svet ako zrozumiteľný a bezpečný. Deti majú veľmi radi, keď rodičia rozprávajú napríklad o svojom detstve, svojich rodičoch, o tom, ako vyrastali. Keď ten príbeh drží pokope a je tam vidno jasné logické následky napríklad jasné vzťahy, deťom to dáva určitý pocit istoty, zrozumiteľnosti, bezpečia a samozrejme učí ich to veľ o vzťahoch.

Tieto príbehy pomáhajú nielen keď ich rozprávame, ale takisto zaujímavou témou pri ťažkostiach môže byť aj písanie. Teda nielen rozprávanie príbehov v rámci psychoterapie, ale aj taká verzia dostupnejšia ozaj každému, kto má notes a pero alebo počítač. Mnoho výskumov ukazuje, že písanie o ťažkých zážitkoch, ktoré sme prežili, umožňuje často tieto ťažké zážitky lepšie spracovať. Ak ich zasadíme do príbehu, začnú nám dávať zmysel, vidíme začiatok a koniec, a niekedy až ozaj ťažké traumy možno pomocou takéhoto písania nechať za sebou. To by bolo aj vysvetlením, že mnohí z nás si v ťažkých životných obdobiach píšu denník, napríklad. V každodennom živote ten život ide veľmi rýchlo, je niekedy ťažké zorganizovať si myšlienky, spracovať emócie. Ale ono to kdesi stále buble a skôr či neskôr si to vyžiada našu pozornosť. Keď píšeme, môžeme si myšlienky, emócie utriediť. Nájdeme zmysel, ktorý v tom mohol byť od začiatku, len sme ho akosi nevideli, takže to ujasnenie nám pomáha nachádzať nové významy v takých udalostiach, v ktorých sme mohli byť odpojení. Napríklad pre ťažké emócie. Môže nám priniesť novú perspektívu, keďže uprostred náročných situácií nie je jednoduché pozrieť sa na svoj život z nadhľadu. Keď to však vidíme ako príbeh na papieri, ten nadhľad môžeme získať. Takisto tam môžeme vidieť tú lekciu, prečo sa nám to asi stalo a malo ma to niečo naučiť? Môžeme skúsiť prijať to, odpustiť si, ak vidíme, že sme urobili nejakú chybu. A tá lekcia, ktorú si z toho odnesieme, môže byť veľmi dôležitá.

Takisto počas písania môžeme dať voľný priechod emóciám. Emócie sa niekedy vnímajú príliš jednostranne, že ovládli ma emócie a to nie je dobre. Tie emócie sú dôležité, majú takú signálnu funkciu, takže ak ma niečo hnevá alebo sa bojím alebo som frustrovaná, je to vlastne len spôsob, akým mi moje telo dáva najavo, že čosi nie je dobre. Takže tie emócie nie je nutné za každú cenu potláčať, ale môžeme skúsiť zisťovať, čo nám chcú povedať.

No a v neposlednom rade to, že svoj príbeh niekde s niekým zdieľame, že ho napíšeme, že ho povieme – my to možno teraz v tejto chvíli nevieme, ale niekde možno sedí doma človek, ktorý ho počuje alebo ktorý si ho prečíta, a práve v tej chvíli mu pomôže. Pretože sa nebude cítiť osamelo, nebude sa hanbiť za svoje problémy, lebo si uvedomí, že veru nie je jediný na svete s takými problémami, uvidí, že to trápenie dá prekonať. Niekedy totiž sme na trápenie sami. Aj naši naši blízki hoci by nám chceli pomôcť, môžu byť z tej situácie, že vidia, že máme nejaké duševné ťažkosti, vykoľajení. Nevedia, čo by bolo najlepšie, aj pre nich je to nová situácia a v dobrej viere to zľahčujú a hovoria nie veľmi užitočné repliky, napríklad “to bude dobré, to zvládneš”. Takže chýbajúce pochopenie môže kompenzovať práve to, že si niekde prečítame príbeh niekoho, kto zažil čosi podobné a zvládol to. No a je to, ako som povedala už na začiatku, naozaj lacný a dostupný nástroj. Nepotrebujeme k tomu veľa, len chvíľku, kedy si môžeme osamote a v pokoji prebrať, čo si chceme zapísať. My nie sme dokumentaristi, takže ten príbeh nemusí byť úplne pravdivý s detailmi o počasí a politickej situácii. Vôbec nie. Do príbehu si môžeme dať, čo len chceme. To, čo si potrebujeme ujasniť, čo si potrebujeme utriediť, zapísať a takýmto spôsobom to uzavrieť a nechať za sebou. 

Tak to je ako si vravela aj pri ťažších situáciách, ktoré človek prežíva, keď má hnev, frustráciu, smútok, tak spíše príbeh. Alebo aj v terapeutickej práci s klientom, že sa používajú príbehy ako naratívna psychológia. Aby sa človek uvoľnil, pochopil sám sebe, emóciu pomenoval. A môže byť, že potom písanie má pre nás aj význam psychohygieny v každodennom živote? Že sa nedejú nejaké ťažké situácie, človek žije normálny, pohodový život, ale to písanie mu je prospešné?

Áno, môže byť, ak ľudia, ktorí majú práve záľubu v tom, že si skúsenosti, udalosti a emócie chcú nejako utriediť, kategorizovať, tak jasné. Mnohí si radi zapisujeme, kde sme boli, čo sme robili. U niekoho to môže prerásť do toho, že to môže prerásť do toho, že sa mu to podarí dať do umeleckej formy a vznikne z toho niečo zaujímavé možno aj pre iného čitateľa. A pre mnohých z nás to môže byť iba náš denníček, ktorý bude založený niekde v zásuvke, ale vieme, že ho máme a je pre nás dôležitý.

Na záver nám povedz ešte niečo o svojej literárnej tvorbe. Čítala som tvoju poviedku Ponesiem tvoj vlas a veľmi sa mi páčila svojou hĺbkou a spojením reálneho a surreálneho. Viem, že si bola úspešná aj s ďalšou poviedkou, povieš nám viac?

Pre mňa napríklad to písanie bolo tiež spôsobom, ako sa vyrovnať s náročnou situáciou. Poviedka Ponesiem tvoj vlas vznikla v období, kedy som sa prisťahovala do novej dediny, do nového domu. Všetko bolo pre mňa nové a v takých nových situáciách sa človek môže cítiť osamelo. Takže poviedka je o tom, ako kráčam chotárom tej mojej novej dediny a stretávam rôznych ľudí. A ja som si tú poviedku tak akoby zaľudnila práve ľuďmi, s ktorými som sa možno vtedy nemohla stretnúť, ale chcela stretnúť – ľuďmi z mojej rodiny mnoho generácií dozadu, keďže to sú ľudia, ktorých sme nikdy nemohli stretnúť a predsa nás môžu ovplyvňovať. Práve napríklad aj cez rodinné príbehy, ktoré sa tradujú. Takže pre mňa písanie tejto poviedky bolo spôsobom, ako sa trochu udomácniť na novom mieste. Práve tým, že som vzdala hold starým rodinným príbehom a presťahovala som ich do mojej dediny.

A mala si aj ďalšiu poviedku, s ktorou viem, že si bola úspešná. Tá sa ako volala?

Tá sa volala Medzi dvomi vlakmi, a takisto v nej pokračovalo moje hľadanie novej formy, novej identity, ktorú mi rodičovstvo akoby tak trošku nabúralo a potrebovala som si to spracovať nanovo. Takže pre mňa to písanie je naozaj také terapeutické, pomáha mi hľadať nové významy v situáciách, do ktorých sa dostávam.

Túto poviedku ocenila aj odborná porota, viem, že si s ňou dokonca zvíťazila v súťaži Poviedka. Ktorý ročník to bol?

Bol to ročník 2018.

Super! Ja si pamätám, ako si sa o sebe vyjadrila, že ťa čítanie beletrie kedysi dávno, možno už od detstva, priviedlo potom neskôr k štúdiu psychológie. A čo ťa primälo prejsť od čítania k písaniu? To, že si sa potrebovala s niečím vyrovnať, či bolo to už niekedy skôr? Možno v detstve si už písala…

Pre mňa to písanie vždy bolo sprievodným javom náročnejších období, kedy sa utriasajú človeku nové veci a aby v tom zmätku nových vecí, ktoré sa dejú, videl jasnejšie, tak si ich skrátka zapíše. A až časom som zistila, že mám asi to šťastie, že moje písanie je zaujímavé aj pre iných, a že skúsenosti, ktore opisujem, môžu byť pre iných či už prínosom alebo aspoň minimálne relaxom počas čítania.

No tak ja uvediem linky na tieto tvoje poviedky v článku pod podcastom, aby si ich aj poslucháči mohli prečítať. Vrele odporúčam! 🙂

Ďakujem!

Milá Janka, veľmi Ti ďakujem za Tvoj čas a za zaujímavý rozhovor s Tebou. Verím, že aj poslucháči sa dozvedeli niečo nové tak ako ja. Prajem Ti nech sa Ti darí v psychológii, literatúre aj v osobnom živote!

Ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

A vám, milí poslucháči, ďakujem, že ste nás počúvali. Prajem vám, nech sú vaše životné príbehy pekné. Nabudúce sa môžete tešiť na 21. potulku o zvládaní, práve o tom, ako Janka povedala, prečo nie je vhodné povzbudzovať druhých “to zvládneš, to bude dobré”. A ako povzbudiť správne druhých, dozviete sa o týždeň.

Zatiaľ sa majte dobre a majte oduševnené chvíle!


Jana TURZÁKOVÁ vyštudovala psychológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde po získaní doktorátu pôsobí ako vedecko-výskumná pracovníčka. V pedagogickej činnosti vyučuje sociálnu psychológiu a metodológiu. Jej záľuba v literatúre prerástla aj do písania. Bola v ňom úspešná natoľko, že jej poviedky “Ponesiem tvoj vlas” a “Medzi dvomi vlakmi” získali ocenenie v dvoch ročníkoch literárnej súťaže Poviedka.

Poviedky Jany Turzákovej

Turzáková, J. 2017. Ponesiem tvoj vlas. In: Poviedka 2017. Zborník najlepších poviedok 21. ročníka literárnej súťaže. Bratislava : KK Bagala. 138 s. ISBN 978-80-972777-9-6.

Turzáková, J. 2018. Medzi dvomi vlakmi. In: Poviedka 2018. Zborník najlepších poviedok 22. ročníka literárnej súťaže. Bratislava : KK Bagala. 184 s. ISBN 978-80-899731-2-5.