V 103. epizóde predstavím odvahu v rámci cyklu pozitívne-psychologických konceptov. Kto už mal odvahu podporiť Potulky cez Herohero? Ako byť odvážny proti zlu v mojej rozprávke? Máte odvahu nájsť v príbehu sedem emócií? Aké sú faktory pomoci v efekte prizerajúceho sa? Kedy deti skôr pomôžu dospelému? Aká je analýza experimentu Plötnerovej et al. (2015) podľa štruktúry IMRaD?
Túto epizódu čítate vďaka tomu, že ma podporujete na HeroHero. Ďakujem vám!
Rozprávka o odvahe
Vymyslela som pre vás príbeh na ilustráciu fenoménu, ktorý rozoberám v dnešnej Potulke:
Bola raz jedna srnka. Bola princeznou v lese, kde bol kráľom jej tato srnec a mama srna kráľovnou. Spolu svedomito panovali zvieratám, ktoré boli spokojné. Ich poddaní si nažívali v svornosti a láske. Jedného dňa však prišiel do kráľovstva jeleň, ktorý zákerne narúšal harmóniu. Robil si zálusk na trón a kráľovstvo, lenže išlo mu iba o svoje ciele. Chcel sa stať kráľom za každú cenu. Preto vyzval na súboj kráľa srnca. Jeho kráľovná sa snažila diplomaticky zachrániť situáciu. Povedala zanietene: “Druh náš, nebojujme, ale vyčleňme si hranice kráľovstva. Ty budeš kráľom odtiaľ, až kam dovidíš.” Avšak sok to nevidel rovnako. Odvetil rozzúrene: ”Vezmem si celé kráľovstvo s ním aj túto spanilú srnku.” Srnka sa najskôr zľakla, ale vedela, že jej rodičia by ju nikdy tomuto votrelcovi nedali. Bol však silný a tak sa obávala, ako dopadne súboj medzi jej tatom a cudzincom. “Ocko, drž sa!” povzbudila srnka kráľa. Ten už mal svoj vek, preto sa sústredene snažil vložiť do súboja každučkú silu. Súboj bol nerozhodný. Bojovali na jednej strane odhodlanie a skúsenosť a na druhej strane dravosť a energia. Zišli sa na to pozrieť všetky zvieratá, ktoré dovtedy verne slúžili kráľovi. Niekedy už slová ani sila nestačia, preto musia prísť činy. Princezná srnka znepokojene behala od zvieraťa k zvieraťu. Prikázala im, aby sa pustili do útočiaceho jeleňa. Zrazu sa naňho zlietli vtáky, skákali naňho veveričky, pod nohy sa mu plietli zajace a odtláčali ho vlky a líšky. Napokon ho zahanbeného vyhnali. Srnka sa pritúlila k mame a tatovi, ktorý jej dojatý povedal: “Budeš raz výborná kráľovná, ako tvoja mama!”
Analýza príbehu
Čo poviete na rozprávku? Mne pri nej napadá slovenské porekadlo: “Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.” 🙂 Všimli ste si tiež, že rozoberám viacero emócii? Ako inak, keď príbeh píše psychologička 😀 V príbehu píšem o siedmich emóciách. A to som ani nevedela, že mi to vyšlo tak rozprávkovo s magickým číslom sedem. Aj v psychológii je magické číslo 7+-2. Máte odvahu skúsiť emócie v príbehu nájsť?
- spokojné
- zanietene
- rozzúrene
- zľakla
- znepokojene
- zahanbeného
- dojatý
Ako to tak analyzujem, sú to tri pozitívne a štyri negatívne emócie. Medzi pozitívne emócie zaraďujem spokojné, zanietene a dojatý. Medzi negatívne emócie patrí rozzúrene, zľakla, znepokojene a zahanbeného. Hoci počtom vyhrávajú negatívne emócie, predsa len má príbeh pozitívny koniec. Som presvedčená, že tak majú predsa rozprávky vyzerať! Dobro má zvíťaziť nad zlom. Čo však robiť vo chvíľach, kde to dobro môže vykonať niekto iný?
Efekt rozptýlenej zodpovednosti
Realizovalo sa viacero experimentov, kde sa zisťovala naša ochota pomáhať. Nazvala by som to odvaha pomôcť. Zistilo sa, že už 1,5-ročné batoľatá pomôžu dospelému bez externého vyzvania (Matejová, 2024). Overilo sa, že ak dospelému niečo spadne, dieťa mu spontánne pomôže. Prečo potom niektorí ľudia nepomôžu iným, keď potrebujú pomoc? Jedno z vysvetlení ponúka tzv. efekt prizerajúceho sa (z angl. bystander effect), ktorý bol overený experimentálne (Kalinová, 2024). Nemecká výskumníčka Maria Plötner et al. (2015) z Univerzity v Lipsku zistili, kedy sa znižuje ochota pomôcť. Súvisí to s narastajúcim počtom ľudí v skupine. Vysvetľujem to tak, že ak má kto iný pomôcť, je menšia istota, že jedinec pomôže. Môžeme si to rozanalyzovať podľa štruktúry IMRaD. I=Introduction, kde predstavím pozadie výskumu. M=Methods opíšem metodiku a vzorku. R=Results zhrniem výsledky a D=Discussion uvediem diskusiu autorov a dopad do praxe. Ak si chcete vypočuť ďalšie experimenty, ktoré som už rozobrala, odporúčam 51. Potulku o Zimbardovom výskume, 61. Potulku o Marshmalow experimente. Aj svoju dizertačnú prácu som písala v štruktúre IMRaD, čo si môžete vypočuť v 67. Potulke o sociálnej opore a kvalite života.
I=Introduction
Maria Plötner et al. (2015) začínajú odborný článok o efekte prizerajúceho sa vetou, že ľudia sú nápomocní. Hoci ide o nemecko-anglický tím, myslím, že to platí o ľuďoch celosvetovo. Samozrejme, nie každý je milý. Ale aj o Slovákoch som počula povedať, že sme národ, ktorý je prívetivý. Som presvedčená, že prívetivý by mal byť v správnej miere každý človek. Autori hovoria, že sme milí nielen na našich drahých, ale aj na cudzích. Zdôrazňujú, že podľa sociálne-psychologických experimentov niekedy ľudia zlyhajú v pomáhaní. Od čoho závisí poskytnutie pomocnej ruky? Iste od viacerých efektov, ale mnohé výskumné zistenia stoja za tzv. efektom prizerajúceho sa. Ak je človek sám v blízkosti niekoho, kto potrebuje pomoc, pomôže skôr, ako keď je tam prítomných viac ľudí. Pravdepodobnosť pomoci sa znižuje s narastajúcim počtom okolostojacich.
M=Methods
Autori sa rozhodli efekt prizerajúceho sa overiť na vzorke detí. Ich probantmi boli 5-ročné deti. Priemerný vek bol 5 rokov a 7 mesiacov. Maximálny vek 5 rokov a 11 mesiacov a minimálny vek 5 rokov. Polovica bola chlapcov, polovica dievčat. Deti boli náhodne (s prihliadnutím na rovnomerné rozdelenie podľa pohlavia) priradení do 3 skupín (obrázok 1):
- s experimentátorom je dieťa v miestnosti samé
- s experimentátorom sú v miestnosti tri deti
- s experimentátorom sú v miestnosti tri deti, z toho dve oddelené za kartónom
Experimentátori oslovili spolu 16 detí, štyri odmietli spolupracovať. Páči sa mi, že rešpektovali rozhodnutie detičiek nezapojiť sa a nenútili ich. Čo bolo úlohou detí? Všetkým bolo povedané, že majú vyfarbovať obrázok. Experimentátorka si tam písala niečo pri svojom stolíku. Do toho mala pripravený postup, že v istú chvíľu cielene pustila na zem pero. Zaznamenávali sa reakcie detí, v akej podmienke vstanú od kresby, aby pero zdvihli.
R=Results
Čo si myslíte, ako často deti podali pomocnú ruku? Zistilo sa, že až 95% detí pomohlo v 1. aj v 3. skupine (obrázok 2). Bola som príjemne prekvapená vysokým číslom. To sú skoro všetky deti! Za zaujímavé považujem, že bez ohľadu na to, či bolo dieťa samé alebo s inými deťmi za kartónom, pomohlo s rovnakou pravdepodobnosťou. Bol tu predsa rozdiel: keď boli deti samé s experimentátorkou, pomohli v kratšom čase. Tipnete si, koľko detí v 2.skupine, keď boli tri deti vedľa seba, malo odvahu pomôcť? Bola to zhruba polovica, presne 55% detí. Rozdiely z hľadiska pohlavia experimentátori neuvádzajú. Autori robili dodatočné rozhovory s deťmi. Zistilo sa, že 53% cítilo zodpovednosť pomôcť, ak boli sami, resp. ostatní boli oddelení za kartónom. Iba 12% cítilo zodpovednosť, ak boli hneď vedľa nich iné deti.
D=Discussion
Aké iné podmienky môžu vplývať na efekt prizerajúceho sa? Dedukujem, že ide napríklad o hanblivosť a trému detí. Prípadne mohli byť zaujaté kreslením tak, že si spadnutie pera nevšimli. Avšak výsledky ukazujú, že v skupine človek pomôže zriedkavejšie, keď očakáva, že niečo spraví ten druhý. Vysvetľujem to tak, že prevzatie zodpovednosti závisí od toho, či vnímame, že sme jediní, kto môže vyriešiť situáciu.
Odvaha prejaviť sa
Keď som bola malá školáčka, učiteľ sa nás raz spýtal: “Čo je ťažšie, kilo železa alebo kilo peria?” Mali sme sa prihlásiť, podľa toho, za akú odpoveď hlasujeme. Mala som šťastie, pretože tento chyták mi už odhalila prababka, s ktorou som v detstve bývala. Ak si správne pamätám, bolo to pri našom spoločnom pečení koláčov. Asi sme dačo vážili, keď mi opakovane s úsmevom dávala otázku o tom, či je ťažšie kilo železa alebo peria. Preto keď som otázku dostala v škole, poskočilo moje malé srdce plné odvahy. Pri mojej netrpezlivosti som predsa vyčkala na správnu chvíľu. Najskôr spolužiak a spolužiačka zvádzali slovný súboj medzi tým, čo je ťažšie. Spolužiak ako správny kutil tvrdil, že železo, lebo je ťažké. Spolužiačka ako správna gazdinka tvrdila, že perie, lebo je ho veľa 😀 Učiteľ dal hlasovať. Najskôr sa prihlásila časť triedy za prvú možnosť, potom za druhú. Napokon sa spýtal: “Myslí si niekto niečo iné?” Odvážne som dvihla ruku a povedala: “Je to rovnaké!” Za čo som bola odmenená pochvalou a jednotkou. Natešene som šla po škole domov a vyrozprávala babičke, čo sa stalo. Tešila sa so mnou a dodnes sa mi to po niekoľkých desaťročiach zapísalo do pamäti. A teraz už aj do potulkárskych pamätí 😀 Tento príbeh je už reálny. Máte aj vy svoj zážitok, keď ste sa postavili proti všetkým?
Záver
Prajem vám, aby vám nikdy nechýbala odvaha! Môžeme robiť niečo nápomocné, aj keď niekto iný je nablízku. Nech sa prizerá on, nie vy! A nech čumí, aký ste šikovný a dokážete pomôcť 🙂 Možno sa inšpiruje a bude tiež pomáhať. Ako zvieratká v príbehu, ktorý som pre vás vymyslela. Pomohla srnka a pridali sa ostatní! Som presvedčená, že niekedy stačí ukázať odvahu pomôcť a inšpirujete ostatných. Možno som aj ja inšpirovala niekoho, keď som sa ako prváčka prihlásila, že si myslím niečo iné ako ostatní. Efekt prizerajúceho sa vysvetľujem tak, že odvaha pomôcť je najvyššia, keď sme sami. Prečo však nepomôcť, ak je tam niekto ďalší? Aj z detí pomohla polovica, keď tam boli viacerí! A takmer všetci pomohli, keď boli sami aj keď boli blízko iní, ale za kartónom, kde nemohli vidieť, že spadlo pero. Povzbudzujem nás, majme odvahu pomôcť my!
Majte sa dobre a majte oduševnené chvíle!
Bibliografia
Kalinová, V. 2024. Nečakajme na druhých… (bystander effect – efekt prizerajúceho sa). Dostupné: https://vlavici.sk/clanek/21-necakajme-na-druhych-bystander-efekt-efekt-prizerajuceho-sa (citované 18.9.2024)
Matejová, M. 2024. Efekt prizerajúceho sa je vlastný už malým deťom. Dostupné: https://eduworld.sk/cd/martina-matejova/4765/efekt-prizerajuceho-sa-je-vlastny-uz-malym-detom (citované 18.9.2024)
Plötner, M., Over, H., Carpenter, M., Tomasello, M. 2015. Young Children Show the Bystander Effect in Helping Situations. Psychological Science, 26(4), s. 499–506. Dostupné:https://www.eva.mpg.de/documents/Sage/Pl%c3%b6tner_Young_PsychScience_2015_2149491.pdf (citované 18.9.2024)