V 40. potulke sa rozprávame s klinickou psychologičkou Ingrid Melovou o tom, aké diagnózy majú pacienti na psychiatrii, aká je štruktúra liečby závislostí aj ako vyzerá samotná psychoterapia v skupine. Aká je biologická determinácia psychiatrických porúch? Z akého prostredia prichádzajú pacienti na psychiatriu? Aká je recidíva, prejavy vďačnosti a život pacientov po prepustení z psychiatrie? Čo je dôležité, aby pacient znova neupadol do závislosti?
Ahoj Inka, srdečne Ťa vítam na Potulkách psychológiou. Veľmi sa teším, že si prijala pozvanie na rozhovor. Na úvod nám prosím objasni, s akými pacientmi sa stretávaš? Aké majú diagnózy?
Hlavnou náplňou mojej práce je psychoterapia závislých pacientov, s tými pracujem najčastejšie. Sú tam závislosti látkové – na alkohole, drogách – amfetamínoch, pervitíne, kokaíne, anxiolytikách atď, ale aj nelátkové ako gamblerstvo. K mojej práci patrí aj psychodiagnostika, kde sa stretávam s rôznymi diagnózami z celej nemocnice, pretože vyšetrenia sa rozdeľujú z centrálneho psychologického laboratória.
Akým spôsobom sa dostanú pacienti do psychiatrickej nemocnice? Odosiela ich odborník?
Pacient príde k nám do nemocnice s nejakou diagnózou určenou obvodným psychiatrom, on odosiela pacientov k nám. Ako prvé ich vyšetrí náš psychiater, nastaví medikamentóznu liečbu, prípadne zváži psychologické vyšetrenie na upresnenie diagnózy. Závislí majú väčšinou lieky na regeneráciu pečene, prípadne lieky na upokojenie, zvládanie abstinenčných príznakov, ktorých dávky sa v priebehu liečby upravujú. Zásadné je však zaradenie do komunity závislých a následne do terapeutickej skupiny, kde prebieha edukácia pacientov a samotná psychoterapia závislostí.
Aká je štruktúra liečby závislostí?
Liečba trvá 10 týždňov, ide o režimovú liečbu, kde majú pacienti denný harmonogram, a okrem psychoterapie je doň zaradená aj pracovná činnosť – práca v záhrade, či na oddelení. Ide o vytvorenie návykov u pacientov, ktorí vplyvom často dlhoročnej závislosti stratili schopnosť fungovať v bežnom živote. V priebehu týždňa sa témy jednotlivých skupín líšia, ide napríklad o hodnotiacu skupinu, kde pacienti zhodnocujú svoj posun a zmeny vo vnímaní za uplynulý týždeň na liečení, dôležitou je životopisná skupina, ktorá býva venovaná vždy jednému pacientovi a jeho životopisu, ktorý si vopred pripraví. V ideálnom prípade je dynamika skupiny živá, kde pacienti premietajú svoje prežívanie, hnev, pochopenie, empatiu, ale aj nesúhlas, projikujú svoje potreby, túžby, nezdary, trápenia… ale sú aj také, kedy sa pacient ťažko otvorí, má problém komunikovať, vtedy je práca náročnejšia. Ak sa vyskytne v rámci skupiny okolnosť, ktorá si vyžaduje špeciálnu pozornosť (znásilnenie, poruchy sexuálnej identity, násilie.. ) pacient je indikovaný aj na individuálnu psychoterapiu a venujeme mu aj osobitný čas.
Ako vyzerá samotná psychoterapia v skupine?
Počet členov je variabilný, tak, ako prichádzajú do skupiny, zaraďujeme ich podľa ich schopností, do menej náročnej skupiny alebo do náročnejšej skupiny, kde sa vyžaduje istá miera sebareflexie a introspekcie.
A môžeš povedať aj aký počet členov býva v skupine napr. v rozpätí od-do?
Napríklad teraz po Vianociach je ich extrémne málo, máme asi najnižší počet pacientov za uplynulú dobu. A keď sú skupiny naplnené, tak je v jednej maximálne 10-12 členov. Predpokladám, že sa naplní ten stav.
Mávate to tak vždy po Vianociach?
Áno, býva to väčšinou zredukované.
A potom to nabehne znova?
Áno, potom znova s pribúdajúcou jarou sa to prirodzene naplní.
A aká je biologická determinácia psychiatrických porúch? Myslím to tak, či skôr psychologicky ovlpyvňuješ prijatie medicínskej liečby, alebo naopak, medícínska liečba vytvára priestor pre tvoju psychologickú prácu s pacientom.
To je tiež veľmi individuálne. Snažíme sa kooperovať s lekármi tak, aby pacient dostával komplexnú podporu a liečbu, teda komunikujeme ohľadom reakcií pacienta s nastavenou medikáciou. V prípade, že je jeho správanie, či reakcie neprimerané, dávky sa upravujú. Cieľom psychológa je, aby pacient porozumel príčinám vzniku svojho ochorenia, maladaptívnym obranným mechanizmom. Ide však o dlhodobý proces, čo nie je možné vyriešiť za 10-týždňový pobyt u nás. Preto inštruujeme pacientov, aby si bezprostredne po ukončení liečby našli psychoterapeuta, s ktorým budú v terapii pokračovať.
Z akého prostredia k Vám prichádzajú pacienti?
Tak to je naozaj rôzne, sú to ľudia, ktorí pracujú, majú rodinu, ľudia ktorí o prácu, či rodinu prišli vplyvom závislosti, ľudia z rôznych pracovných sfér aj oblastí, napríklad zo zdravotníctva, súdnictva, policajného zboru, letectva, dopravy, stavebníctva a rôznych ďalších oblastí.
Takže máš skúsenosť s ľuďmi, ktorí boli predtým normálne zabehnutí v práci a rodine a potrebovali psychiatrické preliečenie. Boli napr. aj vyhorení?
Nepamätám si, že by sme mali pacienta, ktorý by bol hospitalizovaný výhradne so syndrómom vyhorenia. Na preliečenie prichádzajú často ľudia adaptovaní do spoločnosti. To je vlastne takmer u každého pacienta, okrem súdom nariadených liečení – tí prichádzaju často z väzenia.
Čo sa týka recidívy, vracajú sa k vám pacienti, alebo skôr ide o jednorazový pobyt na psychiatrii?
Otázka recidívy je vysoko individuálna. Učíme pacientov, ako predchádzať recidíve v rámci závislosti, ale vplyvom rôznej skladby intelektovej aj emočnej výbavy pacientov v skupine je recidíva, žiaľ, pomerne častá. Niektorí pacienti si potrebujú „siahnuť na dno“, aby pochopili, že ich problém je naozaj vážny.
Ako sa zavďačia pacienti?
Nájdu sa vždy v istom období pacienti, ktorí sú vďačneješí, a ktorí to vyjadria napr. nejakým výrobkom. Stalo sa mi viackrát, že mi darovali niečo vyrobeno v dielni u nás. Napr. nedávno som dostala taký drevený strom, kde boli štyri drevené srdiečka. Alebo mi raz daroval pacient vystrúhané srdce, kde bol nejaký výjav, niečo tam bolo vyryté. A raz mi jedna pacientka uštrikovala čiapku na liečení. To bolo milé.
To sú veľmi pekné prejavy vďačnosti, určite. A máš niekedy pocit, že práveže sú tam akoby tí pacienti nasilu, že tam nechcú byť? Prípadne ak sú odoslaní súdom, že nespolupracujú a nie sú ani vďační za vašu pomoc?
Áno, veľmi často sa to stáva a vtedy je tá práca náročná. Mám pocit, že niekedy až fyzicky náročná. Skutočne sa niekedy vlastne ani nedá toho pacienta motivovať, keď nemá sám to presvedčenie v sebe zvnútornené. A niekedy sa dokonca stane, že je tak nespolupracujúci, že ho vylúčime zo skupinovej práce a ide pracovať výhradne do záhrady alebo na oddelenie. Pracuje alebo lieči sa len v rámci pracovnej terapie. To sa stáva.
Jasné. A máš pocit, že niekedy vzniknú medzi pacientmi skutočné priateľstvá, ktoré napr. vytrvajú aj po odchode z psychiatrie?
Určite. Oni dokážu byť veľmi súdržní, lebo ich spája rovnaké prežité – tá závislosť. Vlastne majú aj spoločnú abstinenciu, v ktorej sa potom navzájom podporujú, odovzdávajú si informácie. Aj ich v tom inštruujeme na skupine, aby si vymenili čísla a v prípade krízy alebo nejakej nestability si napr. zavolali. Majú nejakého kamaráta na telefóne a je to veľmi fajn pre nich. Taká ďalšia barlička k ich abstinencii.
Super! Výborne, že majú aj také sociálne väzby. Keď potom od vás odídu, môžu sa cítiť sami v tom probléme alebo pokúšaní opäť závislosťou.
Presne.
Tak keď majú niekoho, kto im rozumie – ako vravíš, že si to prežil – a ešte majú naňho kontakt, môžu mu ako prvú pomoc zavolať. Je super, že na nich myslíte aj po prepustení od vás, aby sa mali dobre, aby neupadli do pôvodného stavu.
Určite. Ešte je dôležité povedať, že liečbou na psychiatrii liečba akoby len začína, pretože je to iba prvý krok. Doliečovanie po tejto protialkoholickej liečbe je veľmi dôležité, aby pokračovali v tom, čo začali u nás.
Aký bol najťažší prípad v tvojej psychologickej praxi na psychiatrii?
Neviem určiť najťažší prípad, pretože ja tie diagnózy nestanovujem, to je úloha lekára. Psychologickým vyšetrením iba podporíme prípadne vyvrátime diagnózu, určím, napríklad či ide o neurokognitívny deficit alebo ochorenie z okruhu schizofrénie a podobne.
Cítila si sa niekedy nebezpečne, napr. pri agresívnych prejavoch pacienta?
Mali sme pacienta, ktorý zavraždil spolubývajúceho, tak tam som sa mala na pozore, ale nosieval bezpečnostný opasok, ku ktorému mal priviazané ruky.
Bolo treba niekedy volať iného odborníka, napr. políciu pri úteku pacienta, záchranku pri kolapse…?
Áno, ide o bežné postupy a spoluprácu s príslušníkmi polície, keď pacient napríklad ujde. Čo sa týka zdravotnej starostlivosti je zabezpečovaná našimi odborníkmi, a pacienti bývajú len v prípade nutnosti prevážaní na odborné vyšetrenia, či hospitalizácie.
Akú psychohygienu si dopraješ ty, aby si nevyhorela od namáhavej práce na psychiatrii?
Po práci ma doma čaká „psychohygiena“ vo forme starostlivosti o rodinu, takže tí mi nedovolia vyhorieť. Snažím sa však kompenzovať sedavé zamestnanie pohybom. Pokiaľ ide o moju vášeň, ulietávam si na kreatívnom šití dekorácií, anjelov a podobne.
Tak super, že máš aj niečo na odreagovanie popri svojej náročnej práci, aby si ju vládala vykonávať aj naďalej!
Milá Inka, veľmi Ti ďakujem za Tvoj čas a za podnetný rozhovor s Tebou. Verím, že bude obohacujúci pre poslucháčov Potuliek, tak ako bol obohacujúci aj pre mňa. Prajem Ti nech sa Ti darí v práci aj v osobnom živote!
Vám, milí poslucháči, ďakujem, že ste nás počúvali. Ak Vás téma závislostí zaujíma, pozývam Vás vypočuť si najbližšiu epizódu o závislostiach, ktorú mám pre vás nachystanú.
Zatiaľ sa majte dobre a majte oduševnené chvíle!
PhDr. Ingrida Melová je klinická psychologička, dlhodobo sa venuje psychológii závislostí a skupinovej psychoterapii.
Psychológiu vyštudovala na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, má ukončené aj rigorózne konanie. Po štúdiu pokračovala v špecializačnom štúdiu klinickej psychológie, aktuálne ukončuje psychodynamický výcvik.
Od roku 2010 pracuje v psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží pri Nitre.