Spracovanie traumy | ROZHOVOR

V 60. potulke sa s psychologičkou Luciou Ptáčnikovou rozprávame o spracovaní traumy. Kedy človek prežíva psychickú traumu? V čom je rakovina prsníka pre ženy špecificky traumatická? Prečo nemáme hovoriť “to zvládneš” ale “ drž sa”? Akým procesom prebieha posttraumatický rozvoj? Čo sa o traume zistilo kvalitatívnou metódou zakotvenej teórie? Prečo je narušený pocit bezpečia spoločným znakom rôznych prekonaných tráum?

Lucia sa téme traumy venovala v diplomovej práci pod vedením Janky Turzákovej, s ktorou sme už rozhovor o psychológii a literatúre na potulkách mali. Skúmala posttraumatický rozvoj u žien po prekonaní onkologického ochorenia (zväčša rakoviny prsníka). Metodologicky pracovala so zakotvenou teóriou a fenomenologicky zisťovala, či je posttraumatický rozvoj možný a čo môže byť jeho obsahom. Verím, že spolu dospejeme k poznaniu a Lucia, vy, milí poslucháči, aj ja strávime príjemné chvíle.

Ahoj Lucia, vítam Ťa na Potulkách psychológiou. Rada sa s Tebou porozprávam o traume z rakoviny u žien s presahom na spracovanie rôznych tráum, ktoré poslucháči mohli zažiť.

Ďakujem krásne, som veľmi rada, že tu môžem byť a že sa budeme rozprávať o tejto veľmi dôležitej téme.

Traumu vnímam ako “nenormálnu” skúsenosť, ktorú človek ideálne nemal zažiť. Traumy sú následok vojen, nehôd… Prečo je rakovina pre ľudí traumatickou skúsenosťou?

O traumách sa často hovorí v médiách v zmysle havárií, zemetrasení, znásilnení, vojen… Spoločným znakom týchto udalostí je, že okrem neočakávania danej udalosti jednotlivec nemá samotný spúšťač pod kontrolou. To znamená, že sa potom narúša jeho obraz o tom,  či je svet pre mňa ďalej bezpečným miestom. Začne sa spúšťať stresová reakcia, šok, fáza výkriku, hľadania zmyslu, popierania a prípadného znovuprežívania udalosti a potom posttraumatická fáza. Pri vzniku traumy nastáva únik, resp. útek, zamrznutie, prípadne útok. To všetko sú evolučne podmienené reakcie. A trauma je práve psychické zranenie,  reakcia na udalosť, ktorá sa stala. Trauma je pomerne relatívna v tom, ako ju človek subjektívne vníma. To čo je pre mňa traumou, nemusí byť pre iného. Preto by nemala byť hodnotená inými, ale skôr by malo byť zisťované, ako situáciu vníma samotný jednotlivec. Na rozdiel od iných udalostí (vojny, katastrofy) môže vzniknúť aj trauma z ochorenia. Konkrétne keď sa rozprávame o rakovine prsníka, nemá definovaný presný začiatok a koniec. Prináša zmeny do života ženy, ktoré sú jej súčasťou. Spúšťač rakoviny prináša dlhodobé zmeny, ktoré prichádzajú priebežne, napr. invazívnou liečbou. Každé ochorenie je špecifické v tom, že od neho neodídet. Nosíte si ho so sebou a je s vami, niekde vo vašom tele. Od traumy žena neodíde, je súčasťou jej tela. Trauma sa nachádza niekde v jej organizme a žena neodíde, ako keby zmenila bydlisko (napr. pri zemetrasení). Človek však do istej miery môže kontrolovať klinický priebeh ochorenia svojou vlastnou aktivitou, účasťou na liečbe. Na rozdiel od jednorazových akútnych tráum sa človek napriek tomu, že žije so stresorom, vie naučiť s ním pracovať. Zobrať si ho ako stresor, ktorý tu je so mnou. Myslím, že je potrebné si uvedomiť, že oproti jednorazovým akútnym traumám má rakovina chronickú povahu. Stresor pôsobí vo vnútri organizmu s hrozbou opätovného návratu ochorenia. Aj keď stresor nejako zvládnem a možno sa vyliečim, tak je tam obava. Bol súčasťou mňa a môže sa znovu objaviť vo forme recidívy.

V čom je rakovina prsníka pre ženy špecificky traumatická?

Zdôraznila by som, že rakovina prsníka sa nemusí týkať len žien, ale aj mužov. Je ich v populácii oveľa menej. Odhaduje sa, že na 100 žien pripadá 1 muž s rakovinou prsníka. Ale netreba na nich zabúdať, lebo sa to deje, je to tak. Už samotná rakovina môže byť pre človeka spúšťačom traumy. Navyše obava zo straty prsníka alebo jeho časti je stresujúca. Spája sa s pochybnosťami o vlastnej atraktivite, sexuálnej príťažlivosti, svojej ženskosti a dotýka sa vyrovnávania so svojím vzhľadom. Následkom sú jazvy alebo chýbajúci prsník, chýbajúce tkanivo. U žien s rakovinou prsníka, ktoré sa stretli s traumou, sa často spomína bojové nastavenie. Akoby mali taký optimistický postoj, kedy si žena hovorí, že to zvládne, že to musí dať. To sa zvykne opakovať často. Pritom keď som sa s nimi o tomto bojovom nastavení rozprávala, vnímali to inak. Áno, chcem sa vyliečiť, byť zdravá, musím sa vyliečiť, ale keď počúvam od okolia: “Ty to zvládneš, ty si nejaká bojovníčka, ty sa cez to prebojuješ!”, tak to im nebolo úplne príjemné. Lebo to vyvolávalo na ne samotné nátlak. Takého onálepkovanie, že ja som bojovníčka, bolo nepríjemné. Lebo ja sa necítim dobre, nemám možno vlasy, postupujem náročnú liečbu a ja mám bojovať?! O čom sa rozprávame, ja sa necítim, že bojujem!  Ale potom spätne, keď o tom rozprávali, tak akoby áno, reflektovali to nastavenie chcem, musím to zvládnuť. Aj keď dôraz kládli väčšinou na to, že trebalo by skôr zdravých edukovať, ako sa s nami o tom rozprávať. A nenechávať to len na onálepkovanie.

To mi teraz pripomenulo moju potulku o zvládaní. Citujem v nej teórie zvládania, na základe ktorých nemáme hovoriť “to zvládneš, to bude dobré”. Správne je povzbudzovať slovami “drž sa, držím ti palce, podporujem ťa”. Takže u žien, u ktorých si robila kvalitatívny výskum, sa to prejavilo v praxi na ich príbuzných.

Áno, určite áno. To sú presne slová podpory, ktoré by boli použiteľnejšie viac a pre nich možno také podporujúcejšie ako to, že si bojovníčka a musíš to dať.

Ako prebiehala liečba tvojich respondentiek? Mali všetky ženy aj odbornú podporu psychológa počas liečby?

Nie každá žena mala podporu psychológa. Niektoré ženy navštevovali podporné skupiny, jedna mala psychológa aj chodila na terapiu a jedna nevyhľadala vôbec žiadnu pomoc psychológa. Ani jej nebola poskytnutá, to je dôležité, že ani sa nestretla so psychológom. Šesť participantiek malo rakovinu prsníka, jedna mala rakovinu vaječníkov, no bola zaradená do výskumu. Vaječníky ako primárny reprodukčný orgán na rozdiel od vonkajšie identifikovateľných pohlavných znakov, akým sú prsníky, stále súvisia s otázkou vnímania ženskosti, atraktivity, plodnosti. A čo sa týka liečby, bola rôzna v závislosti od typu nádoru, o ktorý išlo. Niektoré ženy podstúpili operačný zákrok v zmysle odstránenia časti prsníka, časti tkaniva, niektoré celého prsníka. Participantka s rakovinou vaječníkov zas podstúpila zákrok odstránenie maternice. Niektoré podstúpili liečbu intravenózne podávanou chemoterapiou, niektoré ožarovanie, čiže rádioterapiu (pacienti to volajú ožarovanie). Ďalej biologickú liečbu, hormonálnu liečbu, alebo aj chemoterapiu, ktorá môže byť v tabletkovej forme (pacienti to volajú chemoterapeutické tabletky). Liečba je veľmi individuálna. Je to veľmi rôzne, tak ako sme každý telom individuálny, aj ochorenie je rôzne. Rôzne sa prejavuje, rôzne sa diagnostikuje, zachytí sa naozaj tiež rôzne… Rakovina prsníka ako jedno ochorenie neznamená automatický jednotný vzorec liečby pre každú pacientku. Liečba sa prispôsobuje pacientkam, je to také šitie na mieru.

Vo výskume, ktorý si robila, boli všetky pacientky vyliečené?

Áno, boli všetky vyliečené. Oslovila nás aj jedna pani, ktorá najprv reagovala na to, že je vyliečená. Ale keď sme prišli k rozhovoru, dozvedeli sme sa, že je v poslednom štádiu. Mala už metastázy a chodila na ožarovania, dostávala chemoterapiu. Poskytli sme jej aspoň priestor vyrozprávať sa, lebo nám to prišlo dôležité. Taktiež nám prišlo dôležité, dať jej kontakt ešte ďalej na psychológa, s ktorým sa môže pravidelnejšie stretávať. Samozrejme, ďalej potom do výskumu zaradená nebola. To bolo naše kritérium, ktoré sme si dali, aby boli pacientky odliečené. Aj keď, keď sa rozprávame o ochorení rakovina, má podobu chronického ochorenia. Ženy nikdy úplne nevedia, či sa vráti, nevráti. Možno s tými následkami bojujú ďalej. Je ťažko povedať, kam zaradiť to ochorenie. 

To je úžasné, že ste poskytli tej pani pomoc – vyrozprávať sa, kontakt ďalej, napriek tomu, že ste ju nezaradili do výskumu. Myslím si, že sa cítila podporená a že sa jej uľavilo.

Proces tam bol úplne rovnaký ako u ďalších žien. Verím, že na nás potom dobre spomínala.

To si myslím, že určite. A bol u všetkých participantiek výskumu nutný chirurgický zákrok odstránenia prsníka?

Toto je dobré spomenúť, že rakovina prsníka automaticky neznamená, že bude žene vyoperovaný celý prsník. V našom súbore u 2 zo 6 pacientiek s rakovinou prsníka nebolo potrebné odstrániť celý prsník. Išlo o odstránenie nádoru a napadnutého tkaniva.

Ako možno rozumieť spojeniu posttraumatický rozvoj?

Keď spomíname posttraumatický rozvoj, je dôležité priblížiť, čo to vlastne je. Literatúra ho opisuje rôzne. Môžme nájsť vysvetlenie, že ide o protipól k posttraumatickej stresovej poruche. Vždy niekto nájde niečo iné. Tým je to bohatšie, zaujímavejšie, viac výskumov vzniká v tej oblasti. Primárne ide o výsledok toho, že človek zažíva pozitívne zmeny, aj napriek tomu, že sú následkom traumatickej udalosti. Používajú sa rôzne pojmy: vnímaný prínos, pozitívna ilúzia, posttraumatický rast, stresom navodený rozvoj… Mne sa veľmi páči pohľad autorov Tedeschi, Parková a Calhoun, ktorí používajú termín posttraumatický rozvoj. S ním som sa aj najviac stotožnila, pretože poukazuje na to, že jedinec sa nedostáva na predošlú úroveň fungovania, ale ako keby nad tú úroveň. Je to rozvoj nad predošlou úrovňou adaptácie, kedy zmena naozaj nastala, nie je len ilúziou. Čiže je to nový druh adaptácie, niečo nové prichádza do života človeka.

Ak tomu rozumiem správne, posttraumatický rozvoj je pozitívny jav, na rozdiel od postttraumatickej stresovej poruchy.

Áno. Keď si predstavím kontinuum, tak akoby protipól posttraumatickej stresovej poruchy.

Akým procesom prebieha posttraumatický rozvoj?

Na základe našich zistení boli ženy ovplyvnené závažnosťou ochorenia v čase diagnostikovania, ale aj samotnou liečbou. V období po prekonaní ochorenia sa im stále pripomínalo následkami. Oni pretrvávali v následkoch, lebo rakovina neznamená len, že zlomím si ruku a narastie ďalej kosť. Toto ochorenie je špecifické tým, že následky ochorenia po liečbe a prekonaní sa prejavujú v každodennom živote. Sú to ako keby také následky ochorenia, ktoré si žena vie aktívne prispôsobiť. A keď to takto robí, že prináša aktívne zvládacie mechanizmy do každodenného procesu, tak toto by podľa nás mohol byť posttraumatický rozvoj. Tie ženy, ktoré si následky ochorenia aktívne prispôsobia (to znamená, že sa im nepodriaďujú pasívne a neprispôsobujú sa oni im), ich potom môžu prežívať so subjektívne vnímanými ziskami z následkov z ochorenia. Je rozdiel medzi fenoménom prispôsobovať sa a prispôsobovať si. Trošku sme sa hrali s tými slovíčkami. Je to predsa rozdiel, či sa ja prispôsobím alebo idem s následkami naozaj aktívne niečo robiť a prispôsobovať si ich. Považujeme to za hlavný adaptačný mechanizmus, ktorý tam môže bežať a ktorý môže byť spúšťačom procesu posttraumatického rozvoja.

Myslíš, keď prispôsobujú sebe požiadavky alebo podmienky okolia? Nielen sa pasívne prispôsobia, ale si aktívne niečo prispôsobia, premenia, dokážu zmenu, posun.

Presne tak. A toto je hlavný fenomén, ktorý sme z toho celého vytiahli na záver. Ísť do toho každodenne s akčným potenciálom. Nie je to len, že niečo skončilo, ale onkologické ochorenie a zvládnutie potom sa prejavuje v každodennom živote. V následkoch ochorenia môžeme byť tiež aktívni. Adaptácia a proces prispôsobovania sa následkom ochorenia a liečby pretrváva. Trauma nie je skutočne ohraničená, pretože následky žene stále spájajú traumu onkologického ochorenia s jej bežným fungovaním. Aj preto sme zvolili za hlavný fenomén práce práve pretrvávanie v následkoch ochorenia. Podobne ako Kornblith 77 (2003), aj my sme zistili, že kaskáda pretrvávania žien v zmenách súvisiacich s ochorením je spúšťačom aktívneho prispôsobenia si následkov. Aplikáciou tohto aktívneho prístupu následne vznikajú zisky, ktoré sa odrážajú vo využívaní nových príležitostí, nájdení nových záujmov, nových hodnôt, nových schopností a aktívneho životného štýlu. Nie je to samotná trauma ochorenia, ktorá je spúšťačom, hoci samozrejme má zastúpenie. Dôležité sú jej každodenné podoby a situačné faktory. Možno tak hovoriť o sekundárnych traumách, ktoré Mareš (2012) opisuje ako dlhodobé dopady niektorých tráum.

Ako spôsob liečby ovplyvňuje posttraumatický rozvoj?

Pri liečbe ide o zásah do vnímania vlastného sebaobrazu spojeného s uvedomovaním a vnímaním vlastného tela pri odstránení prsníka alebo tkaniva. Okrem toho je trauma u žien, ktoré boli liečené intravenózne podávanou chemoterapiou (infúzie) spojená aj s vypadaním vlasov a ochlpenia. To nie sú len vlasy. Ono sa síce hovorí, že vypadajú vlasy, ale ide o celé ochlpenie na tele. Žena príde o obočie, mihalnice, a tieto skúsenosti ju zasahujú ešte oveľa silnejšie. Pretože keď sa pozerá do zrkadla, je konfrontovaná s vlastnou smrteľnosťou. Tiež sa to dotýka sebaobrazu, atraktivity. Akoby to nie je len časť mňa, ale som to celá ja, ktorá sa mení. A okrem toho, že mi zobrali napr. prsník, tak sa naozaj vidím pod vplyvom chemoterapie, že nado mnou visí Damoklov meč. Žena dostane strach z vlastnej smrteľnosti, ktorý sa prejavuje pri celkovom pohľade na seba. Podporní sa zdajú byť odborne vyškolení a ľudskí lekári, psychológovia, Môžu podporiť aktívne zvládanie a priniesť možnosti, ktoré žena má v bežnom živote a ktoré vedia podporiť aktívny prístup.

Zisťovali ste posttraumatický rozvoj u žien v závislosti od vážnosti ochorenia?

Kritériami zaradenia do výskumu bolo, aby ženy prekonali rakovinu prsníka alebo vaječníkov a neboli v akútnej liečbe. To znamená, aby neboli aktuálne v tom čase liečené chemoterapiou ani nechodili na rádioterapiu. Ako som spomínala, ozvala sa nám aj jedna pani v poslednom štádiu ochorenia s metastázami a v liečbe chemoterapiou, ktorá sa potrebovala vyrozprávať. Napriek tomu si myslím, že okrem kontaktu na psychológa sme jej poskytli priestor vyrozprávať sa, pretože sama prišla s požiadavkou, že to chce využiť. Aby sme ju nenechali len tak napospas, ale naozaj sa jej venovali. Hoci kritériá boli nastavené inak, myslím si, že aj takto sa dalo vyjsť v ústrety. Závažnosť ochorenia je daná diagnosticky pre onkológa, čo je v akom štádiu klinicky závažné. Ale to, ako ženy vnímajú, čo je pre nich závažné, sa môže líšiť v rôznych štádiách. Vážnosť ochorenia pre nás nebola kritériom, išlo skôr o to, ako samotné ženy vnímali závažnosť ochorenia a či u nich bolo možné vnímať znaky traumy.

Mali ste aj participantky, u ktorých sa trauma z rakoviny napr. vplyvom silnej psychickej odolnosti nerozvinula?

Myslím, že u každej z participantiek boli náznaky traumy. Aj keď to boli predtým odolné ženy, tak to zatriaslo osobnosťou. Avšak veľmi dôležitý bol aj pohľad na predchádzajúce skúsenosti a traumatické zážitky, ktorými sme sa tiež zaoberali. Pre niektoré ženy bol rozvod ešte väčšou traumou. Použili sme preto techniku kresby životnej krivky. Žena dostane papier, ceruzku/pero a má znázorniť svoj život čiarou, krivkou od narodenia po teraz. U žien bolo vidno skok nadol pri opisovaní toho, že „tu mi diagnostikovali rakovinu“, ale niektoré tam už mali aj predošlé traumy ako napríklad rozvod. Dokonca krivka bola niekedy ešte nižšie, ako pri onkologickom ochorení. Treba počítať s tým, že psychická odolnosť nejako vzniká a priebežne je v živote ženy narúšaná. Nie je to o tom, že táto trauma je jediná v ich živote. To je život a na človeka je potrebné pozrieť sa v celej jeho komplexnosti, lebo len jedna skúsenosť ho nekreuje. Väčšinou je to súbor rôznych skúseností, zážitkov, vnímania… S tým treba počítať, preto nechcem hovoriť o univerzálne platnom konštrukte posttraumatického rozvoja. Môže to byť celožitotný proces. Každý sme iný a náš život je rôzny.

V skratke prosím o vysvetlenie, čo je zakotvená teória a ako sa líši od bežných kvantitatívnych metód výskumu ako napr. dotazník?

Zakotvená teória je kvalitatívnou metódou, ktorej cieľom je vytvoriť teóriu. S týmto prístupom prišli Strauss a Glasser. Nie je o klasickom verifikačnom prístupe založenom na overovaní hypotéz, ale skôr o exploračnom prístupe. Čiže o hľadaní vzorcov, ktoré priamo z nazbieraných údajov nachádzame a nakoniec nám vzniká teória. Akoby z dát, ktoré máme, z rozhovorov, ktoré sme prepísali, vznikajú kódy a z nich sa postupne vynárajú vzťahy medzi identifikovanými premennými. Hľadáme za nimi dynamiku vzťahov, procesov. Je to induktívny prístup, ktorý prináša možnosti, vplyvom čoho sa niečo deje, rozvíja a čoho je to dôsledkom. Cieľom je zachytenie istej dynamiky, spúšťačov, intervenujúcich premenných v zmysle rôznych kontextov, kedy sa čo správa inak. Dôležitá pre tento prístup je triangulácia metód. Človek si môže povedať, že tým pádom asi zoberiem nejaký prepis rozhovoru, okódujem to, potom z toho urobím nejakú teóriu a hotovo. Vôbec to tak nie je. Cieľom je zabezpečiť validitu, ktorá by tam mala byť,  v zmysle triangulácie rôznych metód alebo napr. ľudí. My sme používali kresbu životnej krivky s následným inquiry a pološtrukturované interview. Kódovania prepisov interview sa zúčastnili dvaja nezávislí posudzovatelia. Pričom v prípade ich nezhody bol ešte privolaný tretí. Ten prinesie svoj pohľad, čo mu z toho vychádza. Dôležiá je čo najobjektívnejšia interpretácia. Hoci sú to neprenositeľné skúsenosti žien, snažíme sa zachytiť, čo sa vynára na pozadí.  Zistenia sme v procese zberu dát navzájom porovnávali. Potom boli diskutované s ďalšími odborníkmi ohľadom toho, či výsledné zistenia (ako vyplývajú z dát) vhodne interpretujeme. Pričom nemusí ísť úplne o objektívne fakty, ale skôr o identifikovaný vzorec vzhľadom k výpovediam osôb a ich vnímania témy.

Aký je výsledok vášho výskumu?

Takým hlavným výsledkom je, že posttraumatický rozvoj nemožno paušalizovať na to, že vznikne automaticky u istej skupiny ľudí a že sa prejavuje hneď vo všetkých oblastiach života. Nemusí. Nie u každého sa spustí, resp. nedá sa generalizovať na všetky situácie. Môže byť viazaný na jednotlivé situácie, ktoré vplyvom následkov ochorenia prichádzajú. Tu sa ukazuje dôležitá podpora aktívneho prístupu, v zmysle práce na sebe. Je možná, ak ide o prácu s vnútornými spúšťačmi následkov ochorenia, ako napr. vnímanie bolesti, chýbajúci prsník, vypadávanie pamäti, zmena štruktúry vlasov… Pri týchto vnútorných následkoch má žena možnosť naučiť sa s nimi pracovať tak, aby si ich prispôsobila a nenechala sa nimi pasívne utlačiť. Ide o tú kvázi slovnú hračku prispôsobenie si na rozdiel od prispôsobenia sa. Je rozdiel, keď si žena vezme tabletku od bolesti alebo keď sa naučí s bolesťou fungovať. Môže regulovať svoju bolesť prostredníctvom dýchacích cvičení a pod. Potom si tú skúsenosť môže preniesť do iných oblastí života. Nemusí to využívať len pri regulácii bolesti, ale napr. keď nevie zaspať. A už je zas obohatená a vníma, že ziskom je nová skúsenosť, možnosť, benefit. Zistili sme, že pri následkoch má žena možnosť fungovať, meniť si intenzitu bolesti alebo zvoliť si iný strih vlasov. Keď sa vplyvom chemoterapie zmenila štruktúra vlasov, čo sa bežne stáva (napr. začnú byť ženy kučeravé, zmení sa im úplne jemnosť vlasov), tak si to nenechajú len tak. Zvolia si účes a strih vlasov, ktorý vidia každodenne, že je to ich produkt, že si to zmenili. Napriek tomu im to prináša radosť a napr. povedia, že predtým by sa to neodvážili urobiť. Alle teraz to urobia. A úplne veselo, akčne, aktívne to takýmto spôsobom zvládajú. Spúšťače sme si rozdelili na vnútorné, pri ktorých má žena možnosť kontroly (bolesť, vlasy, problémy s pamäťou) a vonkajšie (vyšetrenia, kontroly u lekára, krehké priateľstvá vznikajúce počas liečby, štatistiky o návrate ochorenia). Pri vonkajších situačných vplyvoch to nevnímali ako možnosť prebratia kontroly, preto tie stratégie boli zamerané viac na pasívnejšie čakanie v tej situácii. Také nastavenie, že „len to teraz vydržať“. Sú ďalej konfrontované napr. v podporných skupinách so smrťou iných pacientiek, možno ich kamarátiek. Tam vnímame možnosť odbornej práce, ktorá nekončí vyliečením, lebo je súčasťou ich každodennosti. Treba pracovať na vnútorných aj vonkajších spúšťačoch. 

Uvádzali ženy zdroje, ktoré im pomáhali prekonať onkologické ochorenie?

Dôležité sa javí poukázanie na možnosť aktívneho prístupu a internalizácie v zmysle, že môžu do istej miery ony sami kontrolovať to, čo sa im deje. Napríklad ponuka naučiť sa pracovať s dychom a tým podporovať kontrolu nad pociťovanou bolesťou bola spojená so ziskami na rozdiel od pasívneho užitia tabletky proti bolesti. Skúsenosť tíšiť si bolesť, zrelaxovať, oddýchnuť si vedeli následne použiť aj v iných situáciách a preniesť si skúsenosť práce na sebe do iných situácií. Možnosť mať naozaj kontrolu nad tým, čo sa mi deje. To, o čo som prišla pri traume, ktorá je nekontrolovateľná udalosť, teraz akoby tak dobieham v malých každodennostiach, ktoré sa snažím mať pod kontrolou. Aktívny prístup možno vnímať ako hlavný zdroj.

Aké psychické zmeny zostali ako dlhodobý následok aj po fyzickom vyliečení rakoviny?

Okrem posttraumatického rozvoja ako vnímania ziskov,  aktívnejšieho prístupu k životu, sú tu stále aj situácie spojené s pocitom bezmocnosti, retraumatizáciou. To sú ako som sponámala tie, ktoré prichádzajú z vonkajšieho prostredia. Napr. kontrolné vyšetrenia u doktora, úmrtie inej pacientky na diagnózu zhubného nádorového ochorenia, s ktorou sme mali nejaký vzťah. Možno sme sa ani nepoznali príliš dobre, ale priateľstvo bolo ovplyvnené už iba tým, že sme boli obidve pacientky. To je pripomenutím diagnózy. Niektoré ženy spomínali aj štatistiky o pravdepodobnosti návratu ochorenia. Keď niekde započujú, že toľkým a toľkým sa to vrati, pýtajú sa, či aj ja budem medzi tými ženami. To sú presne tie vonkajšie spúšťače, ktoré žene ako keby neposkytujú príležitosť prispôsobenia si následkov. Ona s tým veľa neurobí. Väčšinou to pasívne vypnem, aby som to nepočula, ale veľa s tým nerobím, lebo však je to jednoducho tak. Považujem to za dôležité, lebo ide o také situačné zmeny, ktoré znižujú kvalitu ich života. Ak žena vníma, že situácia sa nedá ovplyvňovať, môže pociťovať bezmocnosť. Všetky následky ochorenia, ktoré sa týkajú vonkajšej centralizácie (úmrtie kamarátky, obava z ďalšieho vyšetrenia…) nepodporujú súdržnosť osobnosti tak ako tie vnútorné, keď mám možnosť využívať aktívne stratégie. Keďže namiesto istoty, že podnety prostredia sú zrozumiteľné, zvládnuteľné, sa skôr spájajú s neistotou. Psychické zmeny môžu byť v posttraumatickom raste aj takéto. Je to jednoducho ovplyvnené veľakrát tými situáciami. Napr. keď sledujú, ako sa ochorenie vracia bývalým spolupacientkam a niektoré z nich na diagnózu umierajú.  Alebo keď štatistiky informujú o pravdepodobnosti návratu ochorenia, o pravdepodobnosti dožitia pri opätovnom prepuknutí ochorenia, alebo pri opakovanej kontrole u lekára. Tieto situačnými vplyvmi podmienené zmeny sú tam stále v podobe retraumatizácie. Jedna participantka napr. vzťahy s inými onkologikcými pacientkami opísala, že sú to také krehké priateľstvá, takí kostlivci v skrini.

Keď raz ženy prekonali traumu z rakoviny a mali posttraumatický rozvoj, keby u nich predsa prišlo k recidíve, je psychologický predpoklad, že to zvládnu ľahšie?

Mala som tam jednu pacientku, ktorej sa to takto vrátilo a zvládala to veľmi dobre. Aj keď tá trauma 2.-krát bola ešte silnejšia ako 1.-krát. Lebo už asi trošku čakala, čo to bude tentokrát. A to, že raz som to zvládla, nemusí automaticky znamenať, že to zvládnem aj druhýkrát. Nie je tam popieranie, je to veľmi realistický pohľad na život, smrť, ochorenie. Čo mi robí to, že si to viem zreálniť a pozrieť sa: aha, tohto sa bojím! Ale zas na druhej strane tomu viem nejakým spôsobom aktívne čeliť.

Doteraz sme riešili konkrétne výsledky vášho výskumu, traumu a posttraumatický rozvoj u žien po prekonaní rakoviny. Rada by som ešte poslucháčom ponúkla návody alebo zdroje na prekonanie ich tráum alebo tráum ich blízkych. Aké sú všeobecné zdroje na prekonanie traumy u ľudí, podporené vaším výskumom?

Čo sa nám ukázalo, je aktívny prístup. Neostanem pasívny a možno urobím maličký krôčik. Nepotrebujem robiť nejaké veľké kroky, ale naozaj taký každodenný malý krôčik, aktívny prístup k tomu, čo sa mi deje. Opätovné nachádzanie kontroly v maličkostiach, mi dáva predsa len taký pocit bezpečia. A práve to je dôležité, nie? Nájsť si znovu v roztrasenom svete nejaký svoj vlastný kúsok bezpečia. Naučená pasivita, keď nerobím tieto malé krôčiky, tak môže napr. otriasť samým sebou. Či si vôbec ja zaslúžim byť v bezpečí. To, že môžem mať kontrolu nad niečím, čo sa mi deje, môžem do istej miery ovplyvniť. Spolu s tým, že som dobrý človek a svet je pre mňa naďalej bezpečným miestom. Naučená pasivita z nemožnosti žien ovplyvniť potenciálne znovuprepuknutie ochorenia im v prípade onkologického ochorenia občas nabúra obraz o vlastnom bezpečí. Práve preto pocit získania kontroly nad malou vecou v živote alebo dni môže byť veľmi nápomocný.

Platia spoločné znaky prekonanej traumy z rakoviny pre iné traumy, napr. vzťahové?

Myslím, že bezpečie je dôležité, či sa bavíme o traume, čo sa týka iba jednotlivca alebo vzťahov. Cítiť sa bezpečne je základ, bez ktorého to ďalej nejde. Neviem pracovať na sebe, ak sa cítim ohrozený. Potreba stability a dôvera vo vlastné bezpečie je dôležitá pre každé prekonávanie traumatickej udalosti. Napr. u nás na základe rozhovorov ženy opakovane poukazovali na to, že prekonanie zhubného nádorového ochorenia je neustále sa pripomínajúcou traumou. Na rozdiel od rozvodu. Niektoré ženy si reálne prešli rozvodom aj rakovinou. Rozdiel je citeľný v tom, že rozvod skončil, ale rakovina sa môže vrátiť. Obava z toho v nich stále narúša presvedčenie, či je svet pre mňa bezpečným miestom. Utvrdzuje nás to v špecifickosti ochorenia pri preskúmavanej problematiky posttraumatického rozvoja. Je to proces neustáleho spracovávania následkov.

Takže pocit bezpečia je spoločným menovateľom pri vojnách, katastrofách, vzťahových problémoch, rozvodoch, ochoreniach. Ak je narušený pocit bezpečia, silno nastupuje trauma.

Môže aj nemusí. Je to veľmi individuálne. Ak rýchlo prídem k tomu, že viem mať veci ďalej pod kontrolou, viem si vytvoriť naspäť presvedčenie, že svet môže byť bezpečný. A ja sa môžem cítiť bezpečne. Aj ja viem byť zodpovedný za to, čo sa mi bude diať. Internalizmus v zmysle toho, že nedejú sa iba veci mne, ale aj ja viem svojimi krokmi prispieť k tomu, aby sa nejako diali.

Spomínala si, že trauma je nekontrolovateľná udalosť, ktorú niekto nechce a aj tak príde. Človek to môže vyvážiť malými krôčikmi, aspoň drobnosť mať pod kontrolou, (zmeniť aktivitu, urobiť relaxáciu, dychové cvičenie…) čokoľvek, čo ale chce. Ak to správne chápem, tak dokáže prevážiť negatíva traumy pozitívami z vlastnej kontroly.

Presne tak. Veľmi správne.

Aké sú potenciálne zisky u ľudí po prekonaní traumy?

U nás posttraumatický rozvoj zahŕňal sebareguláciu bolesti, nadhľad, zvýšené sebavedomie žien, či pozitívny sebaobraz. Aplikáciou všetkých nadobudnutých nových zážitkov, skúseností, schopností, vznikali zisky. Ženy ich popisovali ako nové príležitosti, ktoré sa im otvárajú. Nachádzajú nové záujmy, hodnoty, začínajú s novými činnosťami, schopnosťami, majú aktívnejší životný štýl. Toto popisovali ako benefity, dôsledky celého vysporiadavania sa s pretrvávaním v následkoch, ktoré sa objavuje každodenne. Zisky u našich participantiek boli v zhode so zahraničnými zisteniami. Zisky popísané v iných výskumoch, napr.  Antoniho et al. (2001), Bowera et al. (2005) či Weissa (2004) boli opísané ako pozitívne zmeny v spokojnosti so životom, vnímaní zmyslu života. Ďalej ako nové priority, hodnoty a inak prežívané vzťahy. My sme si tiež všimli, že ženy, u ktorých sme identifikovali posttraumatický rozvoj, dokázali zachytiť a identifikovať viac ziskov ako ostatné ženy.

To znamená, že keď človek prežije posttraumatický rozvoj, je to efektívne pre neskoršie spracovanie traumy? Alebo aj pre správnejší, zdravší životný štýl?

Je otázka, aký bol život predtým a potom. Či to nie je o tom vrátiť sa na predchádzajúcu úroveň. Alebo je tam naozaj postup, rast, rozvoj v tom, že ja nielen prejdem na predchádzajúcu úroveň, ale ja som obohatenejší. Aj život je akoby aktívnejší. Túto aktivitu niektorí popisujú, že práve pri onkologických ochoreniach je dôležitá. 

Napadá mi príslovie, že všetko zlé je na niečo dobré. Ak ľudia po traume dokážu z toho vyťažiť, tak to môžu prežívať nie ako celkovo negatívnu udalosť, ale s pozitívnym dozvukom.

Určite áno. Tu by som povedala, že aj ženy s posttraumatickým rozvojom cítia neistotu napr. pri vonkajších spúšťačoch, keď idú na návštevu k doktorovi. Cítia sa neisto, zle, nespia deň predtým alebo nechutí im jesť. Akoby sa im to tak vracia. Ale napriek tomu potom idú ďalej a zas sú aktívne v živote. Berú to tak situačne, že “Á, idem na kontrolu, tak viem, že aha, túto noc sa ani nevyspím. Už viem, že to proste jednoducho príde”. Rovnako si myslím, že aj žena, ktorá nevníma u seba zisky a benefity, tak sa môže k tomu časom dopracovať. A keď to tak aj nemá, tak to nie je zlé. Možno to iba akcpetuje a dostala na tiež na tú predchádzajúcu úroveň, ako bola. Nechcem, aby to vyznelo, že ideme teraz tlačiť na ženy, že musia nachádzať tie zisky, benefity. Nemusia. Ale môžeme povedať, že je to jedna z možností.

Keď ti ešte čokoľvek napadá, čo by si chcela dodať na záver alebo čo sme ešte zabudli, tak nech sa páči.

Iba by som zdôraznila, že o rakovine sa často hovorí ako o démonizujúcom ochorení. Že je to niečo zlé, je to proste spojené s invazívnou liečbou. A blízki toto všetko vnímajú. Potom úplne nevedia, ako sa majú napr. s rodinným príslušníkom, ktorému je diagnostikované ochorenie, rozprávať. Niekedy je dobré, ako sme spomínali, použiť také podporné slová, že som tu pre teba. A to stačí. Tie ženy sú niekedy až príliš citlivé na jemné odtiene slov, ktoré používajú blízki. To, čo my si ani neuvedomíme, že by im to mohlo vadiť, prekážať, tak im to jednoducho vadí, im to prekáža, je im to nepríjemné. Napr. ako som spomínala bojové nastavenie “ty si bojovníčka, ty to zvládneš”. To sú veci, ktoré rodinní príslušníci možno myslia dobre, ale tá žena je na to citlivá a jej to nepadne dobre. Ale čo jej určite padne dobre je vedieť, že má podporu, vedieť, že sa môže na niekoho obrátiť. A keď ona sama bude chcieť, tak má možnosť sa s niekým porozprávať. V tejto téme, ako povedala jedna participantka, treba edukovať viac zdravých ako chorých.

Milá Lucia, veľmi Ti ďakujem za zaujímavý rozhovor s Tebou. Verím, že aj poslucháči budú viac rozumieť posttraumatickému rozvoju a možným ziskom z neho. Prajem Ti nech sa Ti darí v úspešnom dokončení doktorandského štúdia aj v osobnom živote!

Ďakujem veľmi pekne.


Mgr. Lucia Ptáčniková je doktorandkou psychológie. Magisterský titul získala na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde vo svojej diplomovej práci skúmala posttraumatický rozvoj u žien po prekonaní onkologického ochorenia.

Aktuálne pôsobí na Katedre psychologických vied FZVaZ UKF v Nitre ako doktorandka v 2. ročníku štúdia, kde študentov vyučuje experimentálnu psychológiu. Vo svojom výskume sa zameriava na overovanie skríningu psychomotorického vývinu na Slovensku pre včasné zachytenie vývinových odchýlok u detí raného veku.