V 14. potulke vám poviem, aký je rozdiel medzi agresiou a agresivitou a ako v experimente s bábikou Bobo fungovalo sociálne učenie agresivity. Ako ľudia pod vplyvom moci prejavovali agresivitu v Stanfordskom väzenskom experimente? Prečo bol experiment predčasne ukončený? Stačí jedna primitívna osobnosť na to, aby k sebe strhla väčšinu? Dokážu kultivované osobnosti odolať agresivite?
Pred tým, ako vám poviem o dnešnej téme, vás chcem o niečo poprosiť. Ak vám môj podcast do života prináša hodnotu, ktorú oceňujete, pozývam vás jeho tvorbu podporiť aj prostredníctvom crowdfundingu na StartLab do polovice mája 2021. Info nájdete TU. Ďakujem, vážim si to!
Agresia a agresivita
Väzenský experiment realizoval americký psychológ Phillip Zimbardo v roku 1971. Experiment mal trvať dva týždne, ale náhle ho ukončili po šiestich dňoch kvôli neočakávaným udalostiam (Blaško, 2017). Kým prejdeme k jeho popisu a analýze, považujem za potrebné vysvetliť kľúčové pojmy pre pochopenie problematiky, a to sú: agresia, agresivita a experiment.
Agresia je tendencia siahnuť po agresívnom riešení problematiky v záťažovej situácii (Bírová, 2021). Agresia nie je samotné správanie, iba latentná vlastnosť, ktorá nás vyzbrojuje zvládnuť ťažké situácie. A je to dobrá vlastnosť, lebo poznáme aj obrannú agresiu (Nakonečný, 1996), keď bránime seba alebo iných napr. v situácii výsmechu. Ak sa niekto vysmieva “jáj, ty nemehlo, aký si len neschopák”, ide o prejav útočnej agresie. Tá už dobrá nie je.
Ak sa teda agresia prejaví v praxi, ide už o agresivitu, teda konkrétne správanie. Spomínaný výsmech spadá pod verbálnu agresivitu, keď sa agresor druhého človeka nedotkne fyzicky, ale na duši môže zanechať zranenie aj poníženie alebo nadávka. Okrem toho rozoznávame fyzickú agresivitu, ide o bitky a prejavy fyzickej útočnosti. Agresivita, či už verbálna alebo fyzická, sa môže prejaviť priamo útokom na iného jedinca a skupinu alebo nepriamo nahovorením niekoho, kto útok vykoná (Lehenová, 2013). Rozoznávame heteroagresivitu zameranú navonok a autoagresivitu zameranú na seba samého (Nakonečný, 1996). Pre všetky agresívne reakcie typické, že ide o udelenie hostilného, teda nepriateľského, škodlivého podnetu (Buss, 1961).
Experiment je metóda, ktorá sa používa na odhalenie príčin javov a ako jediná výskumná metóda dokazuje kauzálne dôsledky (Lehenová, 2012). Ak chceme zistiť, či vznikne nejaké správanie, modelujeme situáciu, kde sa môže prejaviť. Experiment musí vždy splniť základnú podmienku, že príčina predchádza následku (Ferjenčík, 2010).
A ako to bolo v situácii Stanfordského väzenského experimentu? Išlo o skúmanie útočnej agresie s jej konkrétnym prejavením fyzickej priamej heteroagresivity.
Experiment s bábikou Bobo
Ešte predtým si však predstavíme iný známy experiment o agresivite – experiment s bábikou Bobo. Jeho autor Bandura tu zistil vplyv sociálneho učenia na deti (Nakonečný, 2000). Experimentu sa zúčastnilo 72 detí, z toho polovica dievčat a polovica chlapcov, priemerný vek bol 4,5 roka. Umelá situácia bola, že dospelý človek bol požiadaný experimentátorom, aby vošiel do miestnosti plnej hračiek a začal do nich tĺcť, napríklad do spomínanej bábiky Bobo. Zistilo sa, že deti napodobňovali agresívne správanie dospelého len na základe pozorovania, hoci predtým boli deti dvomi nezávislými posudzovateľmi hodnotené ako neagresívne.
V experimente s bábikou Bobo bol dokázaný vplyv, keď agresívne správanie dospelého ako príčina malo za následok napodobnenie tohto správania deťmi. Deti tĺkli bábiku rovnako, ako dospelý, ktorého videli a mali ho za vzor.
Vyvodzujem z toho, aby sme si dali veľký pozor na agresívne podnety, ktorým vystavíme svoje deti alebo žiakov, aj vo forme videohier alebo agresívnych filmov.
Stanfordský väzenský experiment
Stanfordský väzenský experiment patrí pod terénny experiment, ktorý sa realizuje priamo na mieste (Lehenová, 2012). Ide o väčší dôraz na prirodzenosť než v laboratórnom experimente, podmienky prostredia sú čo najbližšie realite. Potom aj závery možno ľahšie zovšeobecniť do praxe. Cieľom bolo preskúmať vplyv získanej moci na psychicky normálnych, neagresívnych ľudí. Detaily o priebehu experimentu som čerpala zo zdrojov TU a TU. Príčina bola v tomto experimente moc v roli dozorcu a následok agresivita.
Experimentu sa zúčastnilo 24 študentov, ktorí prešli psychotestami bez známok patológie. Tiež vám to pripomína neagresívne, normálne deti v Bandurovom experimente s bábikou Bobo?
Študenti vo väzenskom experimente nemali záznam v registri trestov, neužívali drogy a boli hodom mince náhodne rozdelení na dozorcov a väzňov. Dostali príslušnú uniformu a zaviedli ich do pivnice Stanfordskej univerzity, kde bolo simulované väzenie. Pravidlá boli prevzaté podľa skutočnej väznice v Kalifornii, napr. väzni nesmeli rozprávať počas jedla, museli sa medzi sebou oslovovať číslami a dozorcov museli oslovovať “Pán nápravný dôstojník”. Dôstojníci mohli väzňov potrestať, ale bez použitia násilia. Začali však už v prvú noc tým, že o pol tretej zobudili väzňov, aby ich prerátali, na čo väzni na druhý deň reagovali vzburou, strhli si čísla a zabarikádovali sa v celách. Dozorcovia ich odohnali od dverí hasiacimi prístrojmi a následne ich potrestali tým, že ich vyzliekli, vzali im postele a vodcov vzbury dali na samotky. Využívali tiež tvrdé telesné cvičenia ako tresty.
Experiment bol ukončený na podnet psychologičky Christine Maslach, ktorá nebola priamo zapojená do realizácie a ostala v šoku z toho, čo zažila pri návšteve experimentu. Uvidela väzňov, ako pod dohľadom dozorcov pochodujú s vrecami na hlave so spútanými rukami na toaletu. Na jej návrh Zimbardo experiment predčasne po šiestich dňoch ukončil. Uvedomil si, že začal byť z psychického i fyzického hľadiska nebezpečný.
Závery väzenského experimentu
Väzni prejavili rôzne reakcie, aby sa vyrovnali s frustráciou a bezmocnosťou: niektorí sa búrili, iní zažívali strach, depresie, psychosomatické vyrážky po tele, emocionálne zrútenie sa objavilo u 4 študentov. Niektorí sa zase snažili za každú cenu dodržiavať príkazy dozorcov. Dozorcovia mali byť podľa osobnostných testov neagresívni ľudia, no v priebehu experimentu sa správali trojako: 1. spravodlivo dodržiavali pravidlá väzenia, 2. spolucítili s väzňami a netrestali ich, 3. správali sa ponižujúco a väzňov tvrdo trestali.
Hlavný záver podľa Zimbarda bol, že agresívne zločiny (napr. v čase vojny) nevykonávajú psychopati, ale obyčajní ľudia vystavení tlaku okolností. Oponoval mu nemecký psychológ Erich Fromm v diele Anatómia ľudskej deštruktivity, kde argumentuje tým, že ⅔ dozorcov sa neuchýlilo k žiadnym sadistickým činom. Podľa neho experiment dokazuje opak: nie je jednoduché ani vložením človeka do nepriaznivej situácie premeniť ho na sadistu.
Na tú istú vec môžeme mať odlišný pohľad, mali ho dokonca aj títo veľkí psychológovia. Spor medzi Zimbardom a Frommom, či výskum dokazuje agrestivitu alebo naopak, mi pripomína dilemu, či je pohár poloplný alebo poloprázdny. Mimochodom, túto večnú otázku si na skvelom darčeku môžete vybrať ako odmenu za príspevok pre Potulky psychológiou cez crowdfunding na StartLabe.
Primitívne, adaptované a kultivované osobnosti
Gaussova krivka vizualizuje štandardné rozdelenie pravdepodobnosti. Ukazuje teda napríklad normálne rozloženie niektorej vlastnosti v populácii. Má tvar zvonu a vysvetľuje sa na príklade inteligencie. Ako vidno na tomto obrázku, vľavo sú ľudia s nízkou inteligenciou, v strede (tých je najviac) s priemernou inteligenciou a vpravo s nadpriemernou inteligenciou. Extrémov, tj. ľudí geniálnych a naopak extrémne málo inteligentných, je najmenej (Praus, 2021).
Pokúsim sa aplikovať Gaussovu krivku na agresivitu a vysvetliť, prečo normálni ľudia, ktorých je podľa Gaussovej krivky najviac, sú pod vplyvom moci agresívni. Slovenskí psychológovia Kováč a Pardel použili termín psychická regulácia, ktorý zahŕňa regulovanie samého seba. Kováč vyčlenil tri vplyvy na osobnosť: dedičnosť, prostredie a vplyv “ja”, kam patrí aj psychická regulácia. Viac som o nej rozprávala v 6. potulke v rámci sebavýchovy a rozvoja EQ.
Ak prevažuje u človeka dedičnosť, ide o primitívnu osobnosť (Daniel et al., 2003). Primitívni jedinci sú agresívni, čo je v komparatívnej psychológii na úrovni zvierat, viac sa o tom dozviete v 1. potulke. Vyvodzujem v súlade s Gaussovou krivkou, že primitívnych agresívnych ľudí je málo, rovnako ako je málo kultivovaných osobností, u ktorých prevažuje vplyv “ja”. A kto sa nachádza v strede? Ľudia, u ktorých prevažuje vplyv prostredia, nazývajú sa adaptované osobnosti a tých je najviac.
Práve vo väzenskom experimente sa normálni ľudia adaptovali na väzenskej situáciu, vžili sa do nej natoľko, že prejavovali agresivitu vo vyššej miere ako v bežnom živote. Stačí jedna primitívna osobnosť, napr. niekto v roli dozorcu, koho ani psychotesty neodhalia ako človeka s psychickými problémami, a strhne k sebe aj normálnych ľudí, ktorý by bez jeho vplyvu neboli agresívni. Pekne to bolo vidieť v dramatickom filme Experiment s Adrienom Brodym v hlavnej úlohe, v ktorom tvorcovia znázornili, kam by to až mohlo viesť, ak by Zimbardo experiment predčasne neukončil.
Zneužitie moci
Zneužitie moci vidieť aj v pozoruhodnom filme Vykúpenie z väznice Shawshank, kde systémová nadradenosť a vyvyšovanie dozorcov vedie k ich agresívnemu správaniu k väzňom, odporúčam pozrieť si. Hannah Arendt píše o banalite zla a o tom, že vojnoví zločinci neboli často zlí ľudia so zlým charakterom, iba bezmyšlienkovití karieristi, ktorí bez sebareflexie počúvali zlých nadriadených. Zistila, že najhoršie činy môžu byť vykonané normálnymi ľuďmi z pragmatických dôvodov (Betinský, 2019).
Zistenie Arendtovej mi pripomína moju psychologickú analýzu, ktorú som ponúkla pred chvíľou, že stačí jedna agresívna osobnosť a strhne k sebe aj normálnych ľudí, ktorí sa bežne neprejavujú agresívne.
To vysvetľuje, prečo v Zimbardovom experimente niektorí dozorcovia spravodlivo dodržiavali pravidlá fiktívnej väznice a iní sa v rovnakej situácii k väzňom správali agresívne. Jedna patologická osobnosť môže v praxi ovládnuť podriadených, ktorí zo zištných dôvodov poslúchnu. Platí teda otázka, ktorú sformuloval Jakub Betinský (2019), že čím horší čin, tým horší človek, ktorý ho vykonal? Veľakrát to neplatí.
A čo robiť, aby sme predišli vplyvu zla v našich životoch? Odporúčam starať sa o svoju sebavýchovu a rozvíjať EQ, ako som o tom vravela v 6. potulke. Zaujímavú myšlienku ponúka psychológ židovského pôvodu Viktor E. Frankl. Hovorí, že slobodní môžeme zostať aj v situácii väzenia. On sám prežil koncentračný tábor a o tom, ako sa mu podarilo zostať psychicky zdravý aj v situácii neslobody, si môžete prečítať jeho knihy A přesto říci životu ano (2006) a Trpiaci človek (2007).
Záver
Moc možno zneužiť, keď patologický človek negatívne ovplyvní iných ľudí. Spoločensky nebezpečné je, ak sa taký človek dostane do mocenskej pozície nadriadeného. Ako sa vraví, ryba smrdí od hlavy, preto aký je nadriadený, takí budú často aj jeho podriadení a ich činy.
Pozitívne je, ak človek rastie s funkciou. Ak sa snaží pozitívne fungovať na vedúcej pozícii, môže naopak motivovať druhých k dobrým činom. Nie je to tak, že ak niekto vloží pozitívne vlastnosti pri výkone funkcie, rastie spolu s nimi, ale ak vloží negatívne vlastnosti, padá?
Prajem Vám, aby ste rástli v pozitívnom smere a aby ste stretali okolo seba čo najviac kultivovaných osobností. Majte sa dobre a prajem vám oduševnené chvíle!
Ak sa vám moje potulky páčia, budem rada ak ich tvorbu podporíte. Návod ako na to nájdete na tomto odkaze.
Bibliografia
Betinský, J. 2019. Hannah Arendt a banalita zla. Dostupné: https://pravidelnadavka.sk/16-hannah-arendt-a-banalita-zla/ (citované 22.4.2021)
Bírová, M. Agresivita a šikanovanie. Dostupné: http://webcache.googleusercontent.com/search?q=cache:maHOq8kqgQYJ:www.cpppap.sk/data/20.%2520Agresivita%2520a%2520%25C5%25A1ikanovanie.doc+&cd=5&hl=sk&ct=clnk&gl=sk (citované 19.4.2021)
Blaško, B. 2017. Stanfordský experiment: Čoho všetkého sú ľudia schopní, keď získajú moc? Dostupné: https://www.interez.sk/blog/stanfordsky-vazensky-experiment-coho-vsetkeho-su-ludia-schopni-ked-ziskaju-moc/ (citované 19.4.2021)
Buss, A.H. 1961. The psychology of aggression. New York: John Willey & Sons. Dostupné: https://psycnet.apa.org/record/2006-09474-000 (citované 19.4.2021)
Ferjenčík, J. 2010. Úvod do metodologie psychologického výzkumu. Praha : Portál. 256 s. ISBN 9788073678159.
Daniel, J. et al. 2003. Prehľad všeobecnej psychológie. Nitra : Enigma. 278 s. ISBN 80-89132-05-7.
Ferjenčík, J. 2010. Úvod do metodologie psychologického výzkumu. Praha : Portál. 256 s. ISBN 9788073678159.
Frankl, V.E. 2006. A přesto říci životu ano. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství. 175 s. ISBN 80-7192-866-6.
Frankl, V.E. 2007. Trpiaci človek. Bratislava : LÚČ. 155s. ISBN 978-80-7114-638-4.
Lehenová, A. 2012. Vybrané kapitoly z pedagogickej a školskej psychológie 1. diel.
Trnava : Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity. ISBN 978-80-8082-583-6.
Lehenová, A. 2013. Pedagogická a školská psychológia. Trnava : Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity. ISBN 978-80-8082-610-9. Dostupné: https://pdf.truni.sk/e-ucebnice/psp/ (citované 19.4.2021)
Nakonečný, M. 1996. Motivace lidského chování. Praha : Academia. 270 s. ISBN 80-200-0592-7.
Nakonečný, M. 2000. Sociální psychologie. Praha : Academia. 287 s. ISBN 80-200-0690-7.
Praus, P. 2021. Inteligence a její měření. Dostupné: https://casopis.mensa.cz/veda/inteligence_a_jeji_mereni.html (citované 21.4.2021)
https://www.psycholog-ke.sk/–13-78-zname-experimenty-v-psychologii–albert-bandura-a-babika-bobo (citované 19.4.2021)
https://www.psycholog-ke.sk/–13-85-zname-experimenty-v-psychologii–zimbardo-a-standfordsky-vazensky-experiment (citované 21.4.2021)
http://www.vazen.sk/stanfordsky_vazensky_experiment (citované 21.4.2021)
https://www.youtube.com/watch?v=zerCK0lRjp8 (citované 21.4.2021)