V 70. epizóde sa s ekonómom Adamom Brockom rozprávame o dizajnovom myslení. Ako súvisí dizajnové, divergentné a konvergentné myslenie? Aké slávne značky používajú na svoje projekty dizajnové myslenie? Aký je vzťah dizajnového myslenia a empatie? Podporuje dizajnové myslenie spoluprácu? Ako použiť dizajnové myslenie v bežnom živote?
Adam je historicky prvý “nepsychológ” v rozhovore na Potulkách. Prečo som ho pozvala? Po prvé, veľa projektov, ktoré vedie, je o empatii a snahe pochopiť cieľové skupiny klientov. Po druhé, na jeho workshope “Prečo využiť vysokú školu na experimentovanie s vlastnými projektami?” som si uvedomila, že metóda dizajnového myslenia má veľa spoločného so psychológiou. Po tretie, zistila som, že je skvelý rečník, preto si myslím, že rozhovor s ním bude pre vás poslucháčov podnetný!
Milý Adam, vítam Ťa na Potulkách psychológiou. Rada sa s tebou porozprávam o dizajnovom myslení.
Ahoj Simona, ahojte poslucháči. V prvom rade veľmi pekne ďakujem za pozvanie do tejto diskusie. My v podstate, ako už bolo povedané, pomáhame firmám lepšie pochopiť svojich zákazníkov tak, aby vedeli ponúkať zmysluplné služby. Vychádza to z toho pohľadu, že častokrát sa na zákazníka zabúda v procese vývoja novej služby alebo novej technológie. Videli sme rôzne trendy. Jeden z trendov, ktorý sa nám ukazoval ako najviac našim srdciam blízky bol ten, že keď projekty fungovali a podarilo sa nájsť úspešnú inováciu alebo službu, tak väčšinou bol do procesu zapojený od začiatku aj hlas zákazníka. Videli sme aj množstvo iných projektov, kde to až také úspešné nebolo. Hľadali sme cesty, ako by sme mohli práve pochopenie zákazníkov cez rôzne metódy prinášať nielen firmám, ale aj rôznym organizáciám. A pomáhať im hľadať veci, ktoré ich privedú k tomu, že to, čo budú ponúkať, bude reagovať na potreby a očakávania cieľových skupín, ktoré sa snažia oslovovať.
Aké je to dizajnové myslenie?
Dizajnové myslenie je jeden z princípov v metodológii, ktoré aktívne využívame vo všetkých projektoch, na ktorých pracujeme. Keby som to mal vystihnúť definíciou, dizajnové myslenie sa dá chápať ako kreatívny prístup k riešeniu problémov, k hľadaniu inovácií a inovatívnych riešení. Kladie dôraz na pochopenie zákazníka. Pochopenie toho človeka, pre ktorý sa problém snažíme riešiť.
Ktoré svetové značky používajú dizajnové myslenie?
Toto je veľmi trefná otázka. Je ich určite veľa. Na túto otázku som sa špeciálne pripravoval. Ak by sme sa mali venovať konkrétnym značkám, tak spomeniem Design Management Institute. Táto britská organizácia prišla so štúdiou, kde porovnávala firmy, ktoré naozaj dizajnové myslenie uplatňujú vo svojej stratégii a v bežnom denno-dennom fungovaní. Porovnávala ich s firmami, ktoré sú v štandardných indexoch, ktoré sú obchodované na burze. Konkrétne išlo o SNP 500. A je to veľmi dobrý podporný argument pre ľudí, ktorí sa snažia dizajnové myslenie popularizovať alebo iniciovať či už vo svojich firmách, tímoch, kolektívoch, organizáciách a tak rôzne. Myslím si, že toto môže byť pre nich veľmi užitočný pohľad. Design Management Institute sa venuje aj popularizácii, aj výskumom súvisiacim práve s metódou dizajnového myslenia. Robí pravidelne porovnanie firiem, ktoré uplatňujú dizajnové myslenie vo svojom bežnom fungovaní, s košom firiem indexu SNP 500. Porovnávajú to na časovom horizonte asi 10 rokov. Porovnávajú, ako sa im darí, akú majú hodnotu, ako sú profitabilní. A tento Design Value Index má v sebe kôš asi 16 firiem. Medzi nimi sú napr. firmy ako Apple, IBM, Ford, Coca-Cola, Walt Disney, StarBucks. Čo ak poznáte tie značky, produkty a služby, ktoré ponúkajú, tak si viete predstaviť, že aká je ich kvalita. Ako užitočné sú a ako radi za takého produkty a služby platíte. No a štúdia, ktorou sa to snažili sledovať a ilustrovať, tak ukázala, že tieto organizácie, ktoré využívajú dizajnové myslenie, tak majú až 200% (myslím že posledný údaj je 211%) vyššiu výkonnosť. Čiže naozaj, nie je to len teoretický abstrakt, ale prakticky to vie prinášať pridanú hodnotu. A ak s tým chcete začať, tak je dobré sa inšpirovať práve organizáciami, ktoré sú v Design Value Indexe uvádzané.
Spomenul si Apple. Ale spomínam si, že Apple na čele so Stevom Jobsom v jednom prípade nešlo úplne dizajnovým myslením. Mobily “na 1 tlačítko” podľa prieskumu neboli žiadané, ale Steve Jobs ich aj tak presadil a ujalo sa to. Čo na to vravíš?
Častokrát sa nám dostáva táto myšlienka. Konfrontácia toho, že keď sa budeme pýtať zákazníkov, nebudú vlastne vedieť povedať, čo potrebujú. O tom je tiež historka, že keby sa Henry Ford spýtal svojich zákazníkov, čo by chceli, povedali by, že chú rýchlejšie kone. Ale častokrát v dizajnovom myslení to je to tom, že jedna časť je o pochopení, o empatii. Viem, čo sa zákazník snaží dosiahnuť, aké sú očakávania, bolesti sprevádzané konkrétnou životnou situáciou, na ktorú hľadáme riešenie. Potom je to o kreatívcovi, o dizajnérovi, ktorý je schopný preložiť potreby a očakávania do konkrétneho riešenia, A to je presne to, čo sa podarilo či už Fordovi alebo Jobsovi. Fordovi v mobilite – ľudia by síce povedali, že chcú rýchlejšie kone, ale v podstate potreba a očakávanie bolo o tom, že chceli mať možno komfortnejšiu a pohodlnejšiu mobilitu. Možno sa chceli pohybovať rýchlejšie, možno sa chceli viacerí odviezť na nejaké miesto, prípadne odviezť tovar. A to, ako to on kreatívne preložil do konkrétneho riešenia, tak sú autá a mobilita, ako ju dnes poznáme. A pri tých smartfónoch, tak zase: my sme to vnímali ako komunikačnú platformu a nevedeli sme si možno predstaviť, kam to posunúť. Ale Jobs na základe interakcií a pochopenia zákazníka vnímal, že budúcnosť je niekde tu v rámci iPhonov a smartfónov. On to preložil do konkrétneho riešenia, ale muselo to vychádzať z nejakej potreby. Chceme možno komunikovať viac, interaktívnejšie. Nechceme len telefonovať, chceme sa aj vidieť. Chceme si byť schopní posielať nejaké médiá, chceme využívať nejaké iné komunikačné platformy atď. Ono je to potom prepojené aj s vizionárskym myslením.
Ako sa dá prostredníctvom metódy dizajnového myslenia ušetriť čas, peniaze a energia?
Jeden zo základných rozdielov, keby sme porovnávali dizajnové myslenie a tradičný prístup k riešeniu problémov, tak je práve v rozhodovaní. Častokrát v tradičnom prístupe sa rozhodujeme na základe predpokladov alebo subjektívnych presvedčení. Napr. môžeme mať firmu alebo organizáciu, v ktorej si vedenie povie, že ideme uvádzať nový produkt alebo službu na trh. A v tej zasadačke si povieme, že čo by pre našich zákazníkov bolo najlepšie. No, my si myslíme že toto, začneme sa tomu venovať. Pustíme sa do práce, investujeme do toho kopu času, energie a peňazí. A keď to tomu zákazníkovi ukážeme na konci, tak môžeme zistiť, že to tak úplne nemusí byť. Buď neriešime nejakú zákaznícku potrebu, alebo sme nepochopili, ako to máme komunikovať. Pretože zákazník očakáva niečo úplne iné. Scenárov je veľmi veľa. Rozdiel oproti tradičnému mysleniu je v dizajnovom myslení práve v tom, že sa snažíme robiť konkrétne rozhodnutia, ktoré vychádzajú z dát, ktoré od zákazníkov máme. Keby sme to mali ilustrovať na procese, tak dizajnové myslenie sa dá veľmi krásne vizualizovať schémou tzv. dvojitého diamantu. V origináli double diamond, ktorý zachytáva 4 fázy dizajnového myslenia. Prvá, discovery fáza, je zameraná na empatiu, kedy sa snažíme ísť do šírky. Snažíme sa čo najlepšie pochopiť problém a cieľovú skupinu našich zákazníkov. Prípadne viacero cieľových skupín našich zákazníkov. Čo je divergentné rozmýšľanie. Potom sa dostávame k tomu, že keď máme dostatok dát, snažíme sa v tom zorientovať. Urobiť interpretáciu dát a zistiť, čo medzi zákazníkmi a našimi respondentmi rezonovalo najviac. A na základe toho urobiť filter, čo je najpálčivejší a najväčší problém, ktorý by sme mali vyriešiť. Keď máme za sebou prvý diamant, prvú filtráciu, vieme vydefinovať, čo je skutočný problém. Dostávame sa do druhej časti, ktorá je o kreativite. Snažíme sa na problém vymyslieť čo najviac riešení. Ideme do divergentného rozmýšľania, kreatívnej fázy. Snažíme sa mať čo najviac nápadov, aby sme z nich mohli na základe zákazníckej spätnej väzby vyfiltrovať, čo je podstatné a čo bude najviac fungovať. Tam sa nám to zase zúži a jeden z nápadov, ktorý bude najlepší a ktorý sa bude zákazníkom najviac páčiť, vieme postaviť do hotovej verzie.
Ako sa líši divergentné myslenie, ktoré ako vravíš je typické pre dizajnové myslenie, od konvergentného? Vysvetlíte to na príklade z praxe?
Teraz musím porozmýšľať, ktorý príklad bude najlepší a najvhodnejší. Dá sa to ilustrovať na príklade kariéry. Keď sa bavíme o tom, že sme mali workshop na univerzitnej pôde, tak design thinking sa dá ilustrovať presne na tomto. Keď sú študenti na vysokej škole, tak sa snažia ísť do šírky, explorovať, skúmať a vyskúšať čo najviac praktických skúseností, aby vedeli, aké sú možnosti. Keď študujem marketing a skúsim si viacero projektov, stáže, prácu v agentúre, prácu na strane klienta, tak na základe skúseností viem približne identifikovať, kde sa cítim dobre, sebavedomejšie. Čo mi dáva zmysel, čo by som aj chcel robiť, čo viem robiť a čo by som aj chcel robiť. A na základe takých troch pilierov, čo sa dá pomenovať ako tzv. sweet spot of innovation, kedy sa nám pretne, to čo chcem robiť, čo viem robiť a čo môžem robiť. Alebo keby sme to premietli do toho produktového, tak čo chcem zákazník, čo dáva ekonomický zmysel a čo technicky vieme zrealizovať. Na základe toho si vieme vybrať, že okej, na toto sa chceme sústrediť. Študent marketingu je široký záber, široká škála a možno zistím, že na základe mojich skúseností, ktoré mi pomohli lepšie pochopiť ten kontext tak chcem byť viac kreatívec. Chcem písať, chcem kresliť, chcem byť grafický dizajnér… A teraz je dobré zamerať sa na to, no dobre, tak idem skúmať viac konkrétnu odbornosť, konkrétnu tému a viac do hĺbky. A v tej konkrétnej odbornosti si dám cieľ, že chcem mať 10 projektov. Tie ma zase niečo viac naučia a zistím, na čo sa ešte v hĺbke témy viem špecializovať. A zase vieme ísť do konvergentného rozmýšľania, kedy poviem, že už nechcem robiť kreatívu len z toho pohľadu, že aj píšem, aj kreslím, aj niečo optimalizujem. Ale viem, že mi najviac ide, že chcem kresliť a robiť vizuály, dizajn. Na základe toho sa viem sústrediť ďalej.
Oba typy myslenia, divergentné aj konvergentné, súvisia s dizajnovým myslením? Prípadne ako si vravel, na začiatku je viac divergentného myslenia, rozbiehavého, keď máme veľa nápadov. A potom sa zúži do konvergentného jedného riešenia, ktoré ide na trh k zákazníkovi? Doteraz som to chápala tak, že dizajnové myslenie je viac spojené s divergetným myslením. Ale ako ťa počúvam, možno ide o proces.
Je to podľa mňa integrálna súčasť obidvoch. Treba jedno aj druhé, lebo potom sa človek dostáva do toho, že keby sme išli len do šírky, nevieme to zatvárať. Nevieme prioritizovať dáta, ktoré máme, tak sa nevieme posunúť do ďalšej fázy. V tomto je dobré mať na pamäti pomer kreativita verzus exekúcia. Lebo keď budeme mať veľa dát a nič s tým neurobíme, tak sa neposunieme ďalej. Rovnako aj keď budeme mať veľa nápadov, ani jeden z nich nezrealizujeme, tak sa neposunieme ďalej. Na realizácii a implementácii sa niečo naučíme, získame spätnú väzbu, pochopíme, ako sa to dá uviesť do života. Čiže divergentné a konvergentné myslenie sa veľmi dopĺňajú. A myslím si, že sú pre úspešnosť výstupov dizajnového myslenia nevyhnutné, aby boli zapájané navzájom.
Ako súvisí dizajnové myslenie s empatiou?
Empatia je úplný základ. Špeciálne na začiatku tej fázy, kedy dostaneme na stôl problém. Chcem vyriešiť nejaké zadanie, chcem pochopiť, ako sa tento náš typ zákazníka správa. Na to aby sme to pochopili je dôležité obuť si topánky tých zákazníkov, pozerať sa na svet ich optikou a ich očami. A tam je to úplný základ! Lebo my si môžeme myslieť takto od stola, však oni chcú toto, oni potrebujú toto. Ale v reále tí zákazníci chcú, cítia, vnímajú, potrebujú. A na to, aby sme vedeli navrhnúť najvhodnejšie možné riešenie, ktoré dáva zmysel, ktoré im prinesie pridanú hodnotu a pomôže im naplniť cieľ, ktorý sa snažia dosiahnuť, tak sa to nedá iným spôsobom urobiť, len empatiou. A empatia sa dá realizovať rôznymi spôsobmi. Jedna z ciest sú empatické kvalitatívne hĺbkové rozhovory, kedy sa naozaj snažíte pochopiť kontext správania konkrétneho človeka alebo cieľovej skupiny. Snažíte sa navnímať, ako sa rozhodujú v konkrétnych situáciách. Čo zažívajú? Čo im rezonuje ako kľúčové momenty? Čo im rezonuje ako bariéry a komplikácie, s ktorými sa stretávajú? Čiže toto je cesta, ako dostať kľúčové podnety a informácie, s ktorými sa dá ďalej pracovať. Rovnako empatia sa dá cibriť spôsobom, že si zažijete konkrétnu situáciu toho človeka na vlastnej koži. Príklad: zadanie ako zlepšiť zákaznícku skúsenosť klientov mestskej polikliniky. Použiť môžeme rozhovory, prejsť si prostredia a priestory, aby sme identifikovali, ako sa ľudia môžu cítiť v tom prostredí. Potom tzv. shadowing, kedy sledujete ľudí, ktorí sa v tom priestore pohybujú, aby ste identifikovali, kde možnože narážajú na nejaké “stratenie sa” v tom priestore. A viete identifikovať, že toto by mohlo byť problematické miesto, s ktorým sa dá pracovať. Alebo potom je to aj vec kvantitatívnych dotazníkov, kde sa snažíte potom tieto informácie validovať na väčšej vzorke. Takže, toto sú rôzne postupy a prístupy, ako sa dá k empatii pristupovať. Za mňa je empatia najdôležitejšia časť celého procesu dizajnového myslenia.
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu John Nash je autorom teórie hry, ktorú mám veľmi rada. Podstatou je, že jedinec maximalizuje svoj osobný zisk keď takpovediac “kope” za seba aj skupinu. Ako súvisí dizajnové myslenie so spoluprácou?
Veľmi dobrá otázka. Videl som minule porovnanie tradičného prístupu k riešeniu problémov a dizajnového myslenia. Porovnávali tam asi 5 základných kategórií. Okrem toho, ako robíme rozhodnutia v týchto prístupoch, ako pristupujeme k navrhovaniu riešení a k výstupom, tak jedna z tém bola práve spolupráca a kolaborácia. Autor to tam popisoval soôsobom, že v tradičnom prístupe je spolupráca väčšinou taká, že máme nejaké zadanie, toto je problém, ktorý chceme vyriešiť. My si tu navrhneme, projektový manažment navrhne časovú os, ako by sme k riešeniu mohli pristúpiť. A potom to posunieme tímom, ktoré sú za to zodpovedné. Dizajnéri si môžu robiť samostatne svoju prácu, rovnako aj marketingový a technický tím. A na konci dňa budeme mať nejaký výsledok. Ale dizajnové myslenie sa snaží tie tímy prepájať už na začiatku. Aby sme nefungovali v izolovanom prostredí, že ja si niečo vymyslím, potom marketingový tím dá k tomu nejaký názor, potom zase k tomu dajú nejaký názor iní ľudia. A na konci zistíme, že keby sa na začiatku vyjadrili všetci k tomu, ako nad tým uvažujeme, tak by sme mohli prísť možno k jednoduchšiemu riešeniu. Alebo by sme mohli zistiť, že je tam nejaká hlúposť, ktorú sme navrhli od stola bez kontextu. A toto je v tom dobré, že dizajnové myslenie vie pomôcť odbúrať silá v organizáciách a vytvoriť priestor na efektívnejšiu kolaboráciu a inklúziu tímov. Ideálne v procese je, aby v projektoch tímov bol zapojený niekto, kto rozumie zákazníkovi. Má empatiu, možno výskumník alebo psychológ. Potom je dobré, aby tam bol niekto, kto má ekonomické racio a rozumie, ako treba riešenie ukočírovať z pohľadu biznisovej udržateľnosti. A tretia rovina je technická: mať tam niekoho, kto naozaj vie týchto dvoch ľudí upratať. A dá pozor, aby neboli príliš kreatívni a nevymysleli niečo, čo sa technicky nedá zrealizovať.
Rozvíja sa používaním dizajnového myslenia kreativita človeka?
Jednoznačne.
Myslím ľudí, ktorí robia dizajnové myslenie, aj tých, ktorí sú užívateľmi produktu. Ako si spomínal mestskú polikliniku, užívatelia služby môžu byť tým, že sa tam príjemne cítia, aj kreatívnejší? Dávať spätnú väzbu a námety na zlepšovanie.
Určite pokiaľ ekosystém alebo spoločnosť je naučená viac na to, že toto je prirodzená súčasť akéhokoľvek procesu, či už zlepšovanie systému alebo hľadanie a uvádzanie inovácií na trh, tak je to super príležitosť vyjadriť sa k tomu. Však služba je pre mňa, konkrétneho človeka, chcem aby mi bolo na mieru ušité a navrhnuté, tak chcem dávať spätnú väzbu. Ale myslím si, že my sa toto ešte trošku musíme naučiť. Síce veľa organizácii na trhu toto uplatňuje u seba veľmi intenzívne, ale stále sa nám stáva, že na projektoch sú niekedy klienti našich klientov zaskočení, že takto sa nás ešte nikdy nič nepýtal. Nekoho naozaj zaujíma náš názor! A v tom vidíme priestor na konkurenčnú výhodu, že pokiaľ budete viac aktívne počúvať svojich zákazníkov a cieľové skupiny, ktorým chcete pomáhať. tak sa viete odlíšiť od spoločností, ktoré sa tomu zásadne nevenujú.
Dá sa dizajnové myslenie použiť aj v bežnom živote, napr. pri plánovaní nákupu?
Jeden kolega toto raz ilustroval na workshope, že keď sa snaží ísť variť, tak ide do dizajnového myslenia. Najprv otvorí chladničku a pozrie čo tam vlastne je a na základe ingrediencií, čo tam má, tak sa snaží potom prioritizovať, čo môžeme z toho uvariť. Potom vymýšľa a skúša, že toto sú štyri recepty, ktoré môžem urobiť. Potom si poviem, tak na toto máme chuť, tak tento jeden spravíme. Čiže dá sa.
Akú perspektívu vnímaš do budúcna?
V čom konkrétne?
Dizajnové myslenie na Slovensku.
Tak ja verím tomu, že dizajnové myslenie nám vie pomáhať robiť kvalitnejšie služby, kvalitnejšie produkty, kvalitnejšie projekty.
A máš aj zaujímavú skúsenosť, že niekto dopredu odmietal dizajnové myslenie a potom zmenil názor?
Ono sa to často stáva aj z toho pohľadu, že kým sa dopracujete v design thinkingu k výsledku, tak tomu treba venovať sústredenú aktivitu a čas. Niekedy je to zopár týždňov, niekedy zopár mesiacov v závislosti od komplexnosti projektu a výzvy, ktorá je na stole. A niekedy sa stáva, že ľudia sú takí, že však my už to všetko vieme a mohlo by to byť rýchlejšie. Ale keď si prejdú veľmi aktívne tým procesom, tak si uvedomia, že aha, toto sme vlastne nevedeli. Toto sme si vôbec neuvedomovali, zákazník to vidí úplne inak. A na konci dňa si uvedomí, že aha, tak ten pohľad dáva zmysel, dáva nejakú pridanú hodnotu.
Nedá sa to asi generalizovať, že kto je viac náchylný odporovať tomu procesu, ale projektov, kde sa to ukázalo, je nespočetne veľa. Niekedy majú klienti vyvinuté nejaké riešenia, nejaký produkt, ale nedarí sa im to predávať, lebo zákazníci o to evidentne nemajú záujem. Zákazníci to nepotrebujú, pretože to absolútne neadresuje ich potrebu a očakávanie. A to riešenie, ktoré dnes po aplikácii dizajnového myslenia majú, je už omnoho jednoduchšie, rýchlejšie, kvalitnejšie. A vôbec nemusí byť také robustné. Zákaznícka cieľová skupina, na ktorú sa treba zamerať, leží úplne niekde inde, čo oni vôbec nevideli. Takže, je to samozrejme o nejakých dobre komunikovaných očakávaniach hneď na začiatku. Ak je to dizajnové myslenie uplatňované kvalitne a dobre a máte tú trpezlivosť venovať tomu aspoň pár týždňov, tak to vie priniesť veľmi dobré ovocie.
Chceš ešte niečo dodať na záver – napadá ti niečo, čo som sa nespýtala a potrebuješ to dať von?
Možno len odporučenie, že ak organizácie alebo aj jednotlivci, ktorí toto počúvajú a chcú robiť služby kvalitne a pre ľudí, tak je dobré vyskúšať dizajnové myslenie, ak s tým ešte nemajú skúsenosť. Skúsiť sa ísť pýtať svojich zákazníkov. Zamyslieť sa nad tým, čo od nich chcem vedieť a prečo ich chcem lepšie pochopiť. A na základe toho potom s nimi urobiť prvú várku rozhovorov. Uvidia, čo zistia, ako im to väčšinou rozbije tú žiarovku a dá iný pohľad na vec. Lebo tak keď niekto niečo robí už x rokov, tak skĺzame všetci do nejakej tej prevádzkovej slepoty. A môžeme mať pocit, že však my vieme a poznáme zákazníka dokonale. Ale zákazníci sa menia zo dňa na deň! Očakávania sa vyvíjajú. Krásnym príkladom toho bol napr. Covid a celá situácia okolo. Zákazníci sa zrazu začali správať úplne inak a to prinieslo mnoho zmien. A práve vďaka tomu, že venujete čas ich pochopeniu, tak vie vám to priniesť veľa dobrého. Či už pohľad na to, ako zjednodušiť vnútorný proces ako tá organizácia funguje. Pohľad na to, ako sa odlíšiť od konkurencie. Alebo pohľad na to, ako prinášať vyššiu pridanú hodnotu. A nie je to až také náročné. Ono to možno niekedy znie ako jadrová fyzika. Ale za mňa je to viac sedliacky rozum a len vec praktizovania. Takže určite to vrelo odporúčam. A ak by sa chceli poradiť o tom poslucháči, ako to uchopiť, tak rád si s nimi dám debatku.
Adam, vďaka za obohacujúci rozhovor s Tebou. Verím, že poslucháči po jeho vypočutí rozumejú metóde dizajového myslenia aj v spojení s empatiou, spoluprácou a kreativitou. Prajem Ti veľa úspechov v pracovnom aj v osobnom živote!
Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. Pekný deň prajem!
Vám, milí poslucháči, ďakujem, že ste nás počúvali. Prajem vám, nech myslíte dizajnovo, aby ste odhadli, aké vaše činy sa stretnú s úspechom. A aby ste vedeli empatiu pretaviť do rozhodnutí pre spoločný úžitok. Majte sa dobre a majte oduševnené chvíle!
Adam Brocka vyštudoval národné hospodárstvo na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Pomáha organizáciám rozumieť svojim zákazníkom tak, aby ponúkali zmysluplné služby.